Blog Adriany Drahovskej: Vtáčia story 2

Reklama

 

 

 

 

 

Pred niekoľkými rokmi som napísala blog o tom, ako som sa snažila odplašiť zo svojich balkónov holuby Moje fialové víťazstvo (zatiaľ…). Vytrvalosť (a možno aj tá divoká fialová) sa vyplatila a holuby k nám chodievajú odvtedy len veľmi sporadicky. Dnešná vtáčia story bude ale o iných operencoch, hovorí sa, že oveľa šikovnejších…

Reklama

 

Havran čierny (Corvus frugilegus) je vraj inteligentnejší ako mačka alebo pes, najmä pri vymýšľaní spôsobov, ako sa dostať k potrave. Podľa pána Gúúgla vie byť dokonca pomstychtivý, dokáže rozoznať tváre ľudí, nájsť všetky možnosti stavania hniezd, ktoré dokonca rok čo rok vylepšuje. Okrem toho odborníci tvrdia, že medzi sebou havrany sofistikovane komunikujú. Tieto vtáky patria medzi spevavce (ale aké! Keby som ich mala prirovnať k nejakému spôsobu hudby tak minimálne death metal) a sú ešte aj zákonom (a teda úradmi poriadne) chránené.

Reklama

 

 

 

Všetko toto som mala možnosť si vyskúšať na vlastnej koži, keď sa nám kolónia havranov asi tri roky dozadu usadila pred oknami. Nie som žiadny nepriateľ prírody či vtáctva, ale predstavte si, keď dostanete dávku takéhoto brutálneho škriekania ráno o štvrtej…Najprv neviete, kde je sever a potom začnete skúšať, čo na nich platí. Tlieskanie, búchanie, hlasná hudba, odháňanie, dokonca ani zvuky streľby z mobilu ale absolútne nezaberajú. A keď, nanajvýš na jednu sekundu.

Začala som preto študovať, aké sú ďalšie  možnosti. Chodila som na úrad ako na klavír, komunikovala s ochranármi, ornitológom, komisiou pre životné prostredie, tlačila na zodpovedných, aby situáciu vyriešili a všetkým púšťala video s havraním škrekom, nech majú predstavu, čo sa u nás deje. Trvalo to dva roky – najprv bolo treba požiadať ministerstvo o výnimku na odstránenie hniezd (zákonom chránených), potom čakať, či budú súhlasiť ochranári a ďalšie inštitúcie. Všetci kompetentní nakoniec povedali áno, lenže medzitým sa na radnici vymenili vedúci, prišla zmena organizačnej štruktúry a havraní problém si prehadzovali úradníci ako horúci zemiak. Ani sa mi nechce vysvetľovať, čo a ako sa stalo a nestalo, ale keď som sa pred pár týždňami dozvedela, že celý proces bude treba zopakovať aj tento rok a nie je isté či dostaneme výnimku opäť a ak aj áno, musíme čakať až do októbra, a tak ďalšieho pol roka počúvať dennodenne ten death metal, vybuchla som.

Išla som za prednostom a ten zavolal novú šéfku oddelenia. Keď som aj im pustila na telefóne škriekacie video, zhrozili sa. Kým sme sa rozprávali o tom, čo ďalej so situáciou, vtáky na videu stále hulákali. Prednosta sa pomrvil na stoličke a hovorí: „Nemohli by sme to vypnúť?“ Nevypla som. Vtáky sa vypnúť tiež nedajú.

Nová šéfka oddelenia na úrade konečne využila dôslednejšie všetky zákonné možnosti, lenže, je jasné, že skôr ako v októbri sa nič neudeje, pretože je práve hniezdna sezóna. Havrania rodina sa medzitým rozrástla na poriadnu kolóniu. Ich škriekanie sa ešte donedávna ozývalo celé dni až do večera, a keď už začali liezť na nervy aj mojim deťom, ktorých by nerozhodili ani výbuchy z kanónu pri ušiach, uvedomila som si, že už neviem, ako ďalej.

Skúsila som posledný zúfalý krok – pri jednej z ranných symfónií som na ne nahnevaná v duchu spustila: „Počúvajte, vy čierni uškriekaní sviniari, my sme tu bývali skôr ako vy, a keď nebudete ticho, zavolám na vás poľovníkov a budete mať po chlebe! Ak chcete bojovať, tak bude boj! Urobím všetko, čo je v mojich silách, aby ste už prestali!“ Neuveríte, ale zrazu zostalo vonku ticho. Len tak, bum a ticho. Ani ja som tomu nemohla uveriť.

Lenže, samozrejme, dlho to netrvalo. Rýchlo prehliadli, že moje telepatické vyhrážky sú vymyslené. Zaujímavé, že akonáhle som vyšla von z domu, hoci aj vyniesť smeti, hneď začali krákať ako pominuté. Bolo mi jasné, že o mne vedia. Preto som skúsila inú taktiku. „Chalani, čo keby sme sa dohodli?“ prihovárala som sa im v duchu o čosi sofistikovanejšie. „Ak tu chcete vychovať svoje mláďatá, mali by ste sa naučiť byť tichšie. My vám teda dovolíme si ich u nás vypiplať, ale za odmenu prestanete po sebe vrieskať a potom sa odsťahujete niekam k Váhu, napríklad na Lido, odtiaľ vás nikto nebude vyháňať. Ešte vám s tým aj pomôžeme…“

Nuž, je to čudné, ale asi dva týždne máme relatívny pokoj. Aspoň od havranov pred oknami. Tie na susedných stromoch sú asi na telepatický rozhovor priďaleko, ale ak už ozaj tak sofistikovane komunikujú, mohli by si to medzi sebou aj povedať, no nie?

Uvidíme, koľko vydržia, a čo sa stane, keď sa vyliahnu mladé, každopádne, v zálohe sa mi črtá okrem čakania na úradný postup ešte jeden spôsob, ale ten si zatiaľ nechám pre seba. Aj tak by ste mi neuverili…

Adriana Drahovská

Reklama