Adriana Drahovská
Blog Adriany Drahovskej: Prechádzka parkom
Keď som bola malá, každú nedeľu ak bolo pekne a netrávili sme ju u babky, museli sme sa ísť po obede prechádzať do piešťanského parku. Prechádzku často sprevádzali hádky a náreky, lebo som neznášala česanie, šaty a povinné biele pančuchy. Tak som im prirobila zelené alebo hnedé kolená, niekedy už hneď ako sme vyšli z domu, čo mama zakaždým náležite okomentovala. Keby sa ma vtedy niekto spýtal, či mám rada park, asi by som sa zatvárila zúrivo.
V školských rokoch sa mi zasa spájal najmä s každoročnou zbierkou gaštanov, inak som ho brala ako nejakú samozrejmú súčasť mesta. Jeho výhody som ocenila až ako tínedžer – prechádzky za ručičky, prvé bozky pod stromami. Vlastne až ako dospelá som si uvedomila, že podobné miesto je v našich končinách skôr vzácnosťou. Neskôr sa pre mňa stal park obľúbeným miestom vychádzok na každej materskej, i keď mojim deťom sa nikdy veľmi spať nechcelo (teraz doháňajú zameškané). Takže som si nejaké chytanie slnečných lúčov či knihu na lavičke príliš neužila.
Dnes už do parku tak často nechodím, nedeľné prechádzky som doma z pochopiteľných dôvodov nezaviedla, ale nedávno som si jednu dala. Len tak, sama so sebou som si užívala teplé jesenné popoludnie. Všímala som si atmosféru mestského parku a uvažovala aj o tom, aký má potenciál. Inšpirovali ma i návštevníci v ňom – otecko s dcérou, ktorí sypali omrvinky do kŕmidla, partia chalanov, hrajúca futbal za Domom umenia, chlapec na korčuliach s hokejkou na basketbalovom ihrisku, dôchodcovia na prechádzke, osamelí bežci so slúchadlami na ušiach, rodičia s deťmi na ihrisku, psíčkari….Všetci si tu našli svoje miesto. Videla som, že ľudia stále s nostalgiou spomínajú na amfiteáter, záhradu Slovanu, ktorá dnes, oplotená padajúcim plotom pripomína skôr džungľu. Uvažovala som nad tým, prečo sa nedokážeme postarať o miesta, ktoré v nás evokujú toľko spomienok.
Chuť by vlastne aj bola, niečo sa už pri Slovane urobilo a podobné myšlienky, ktoré mne napadali pri prechádzke parkom, mali už aj iní. Napríklad partia dievčat, ktoré vyhrali súťaž na jeho obnovu, vyhlásenú mestom. A zrejme i odborná porota, keďže uprednostnila ich návrh pred ďalšími. (Viac už čoskoro v pripravovanom článku). Prekážkou však zostávajú, ako obvykle – peniaze. Alebo ide skôr o nastavenie priorít? Nedávno chodila facebookom jedna fotka s krásnou dievčinou, ktorá držala v ruke kartón s nápisom: Keď vyrúbeme všetky stromy a zničíme zeleň, zistíme, že peniaze sa jesť nedajú. Možno trochu prehnané, ale každý z nás z času na čas potrebuje zatriasť, aby sme si viac všímali niečo, čo považujeme za samozrejmé. Myslím, že mestský park stojí za to, aby sme ho trochu viac prebrali k životu.
Niektoré mestá práve v tomto období prichádzajú s projektom takzvanej Adopcie zelene. Pomáha im nazbierať prostriedky na ochranu zelených plôch a tiež aktívne zapája občanov do starostlivosti o ne. V Košiciach napríklad adoptujú stromy (aj keď do finančnej podpory sa ľudia až tak veľmi nehrnú). V bratislavskej Petržalke projekt ešte len začína a v pláne majú zveriť obyvateľom do rúk menšie zelené plochy. U nás sa to už tiež v podstate deje, ľudia si samovoľne upravujú zelené predzáhradky činžiakov. Možno by sa podobná myšlienka dala použiť aj pri záchrane parku, i keď tu sa, samozrejme, vyžaduje aj zapojenie odborníkov. V Piešťanoch a okolí ich ale podľa môjho názoru máme celkom dosť.
No a čo si myslíte vy, čitatelia PNiek?