Blog Adriany Drahovskej: Najväčší kompliment od môjho syna

Reklama

 

 

 

 

 

Moje deti ma občas prekvapia. Hoci väčšinou sa v úlohe mamy troch (doma) dosť málovravných synov cítim skôr ako ťažný kôň na prekážkovej dráhe (s cieľom v nedohľadne), občas povedia niečo, čo ma donúti zastaviť sa a zamyslieť. A takéto chvíľky si potom snažím uchovať v pamäti ako vzácny šperk.

„Aké to bolo mať za mamu babinu?“ opýtal sa ma nedávno prekvapivo môj najmladší. Zamyslela som sa. „Ťažké,“ odpovedám a hovorím si v duchu, že skoro rovnako ťažké bolo byť dcérou mamy, vyžadujúcej si pozornosť, ako byť mamou detí, vyžadujúcich si pozornosť. Vlastne sa mi niekedy zdá, že celý môj život je odpoveďou na pozornosť niekoho iného – rodičov, manžela, priateľov, detí. Myslím, dokonca som si takmer úplne istá, že podobný pocit zažíva až priveľa žien, matiek na Slovensku, a určite ho cítila aj moja mama. Ale o takýchto témach sa v našich rodinách príliš nehovorí a my, ženy, matky, sme si zvykli stáť v úzadí. A keď si niekedy vyžadujeme pozornosť, okolie je možno prekvapené, ba až mu to prekáža.  Aj keď som vedela, že môj syn mi tou otázkou vlastne dal najavo, že som podľa neho lepší rodič a na jednej strane ma to potešilo, na druhej zasa zabolelo. Kvôli svojej mame, ktorej sčasti láskavé starecké zabúdanie, už nadobro zabráni nechať nazrieť deťom do jej vlastného vnútra.

Reklama

 

Dnes je  Deň matiek, pre niekoho možno sviatok, ktorý sa bežne neslávi. Ani u nás to nebývalo zvykom, hoci naša mama, keď ešte bola v poriadku, vyžadovala, aby sme jej zagratulovali či priniesli darček. Keďže sme vedeli, že to očakáva, vyhoveli sme jej, ale v duchu sme sa krútili. „Nemali by to deti robiť spontánne?“ myslela som si pritom trochu nevraživo. Ale teraz jej, už ako matka skoro dospelých detí, oveľa viac rozumiem, hoci táto spomienka ma ako dcéru stále trochu škrie. No aj preto sa chcem o tieto pocity s Vami podeliť. Ak aspoň jednému z Vás pri čítaní mojich slov napadne, pozrieť sa na svoju mamu trochu inými očami, budem spokojná. Pretože veľa z nás namiesto darčekov, či formálnej kytice z povinnosti naozaj ocení hrsť úprimnej pozornosti. Napríklad umytie riadu bez potreby upozornenia, vrúcne objatie či spontánny kompliment.

Ja som ten najväčší raz, opäť prekvapujúco, dostala od jedného zo svojich synov, keď sme, neviem, už pri akejkoľvek príležitosti hovorili o tom, aké sú mamy. „Ty si vtipná,“ zhodnotil môj syn. Skoro som vtedy spadla z gauča. „Naozaj?“ rozmýšľala som, „vtipná? Ja, čo sa mi zdá, že nesiem na svojich úzkych pleciach váhu celého sveta?“ A potom si uvedomila, že hoci sa rada smejem pri chvíľach oddychu, niekedy to robím aj vtedy, keď sa mi ten náklad vidí najťažší. Vtipkujem, aby som ho odľahčila, no deti ten rozdiel nevidia…Preto je vlastne skvelé, ak si to o mne myslí. Lebo za čas si už nebude pamätať veľa z našich spoločných chvíľ, no ak sa mu aj potom budem zdať vtipná a nie smutná či unavená, aj v nebi zostanem najšťastnejšou mamou.

Reklama

 

 

 

A tak si dovolím, pri príležitosti Dňa matiek, zaželať všetkým mamám (a zároveň aj dcéram) len jedno: Nestrácajte zmysel pre humor! Aj keby tragače padali, ako sa u nás hovorí…

Adriana Drahovská

Reklama