Connect with us

Rozhovory

Michaela Hulmanová – Wells: Príležitostí je vždy veľa, netreba sa báť a je nutné tvrdo pracovať

Published

on

Reklama

Po ukončení Obchodnej akadémie sa Michaela rozhodla, tak ako mnohé iné mladé dievčatá, skúsiť šťastie v zahraničí. Do Veľkej Británie odišla starať sa o deti, ale po pár týždňoch sa zamestnala ako čašníčka v reštaurácii. Dnes je Londýn jej druhým domovom, kde spokojne žije už pätnásť rokov.

Reklama

Tvoj príbeh sa začal ako tisíce iných, a síce po skončení strednej školy si sa rozhodla odísť do Anglicka. Aké boli Tvoje predstavy, čo si chcela dosiahnuť? Niekto sa išiel zdokonaliť v jazyku, niekto zarobiť peniaze, niekto nevedel, čo robiť na Slovensku, tak volil Veľkú Britániu, ako to bolo u Teba?

Ja som chcela predovšetkým niečo iné, nové – vysnívaný sen o láske a dobrodružstve. Po ukončení strednej školy sa mi nechcelo ešte začať konvenčne pracovať v kancelárii, a tiež som nebola ani rozhodnutá pustiť sa do ďalšieho štúdia. Samozrejme v tom zohralo úlohu aj to, že moje kamarátky chceli taktiež „vyletieť z hniezda“ a povedali sme si, že budeme spolu v inej krajine, bez rodičov, kde sa budeme spoliehať len samé na seba, čiže táto predstava bola tiež lákavá. Moje predstavy o živote v blahobyte a bez starostí však netrvali dlho! Veľmi rýchlo som prišla na to, že ak chcem v Anglicku niečo dosiahnuť, budem musieť tvrdo pracovať a študovať.

Reklama

Spomenieš si ešte na Tvoje úplné začiatky, čo bolo najťažšie, ako si si zvykla na nové prostredie, akým spôsobom si hľadala prácu?

Môj prvý dojem z Anglicka, resp. Londýna, bol veľmi sivý a smutný. Po príchode na stanicu Victoria ma autobus vyložil a s troma kuframi som stála na stanici. Sama, opustená. Po dvadsaťštyri hodinovom cestovaní som bola unavená a dojatá, a ako som tam tak stála, chcelo sa mi plakať a utekať domov! Rodina, do ktorej som mala ísť, ma nemohla prísť vyzdvihnúť, tak som si musela zavolať taxík. Po príchode do danej rodiny ma privítala milá pani s dvojročnou dcérkou, šesťročným synom, psíkom a unaveným manželom! I napriek tomu, že to bolo v polovici júla, pršalo a bolo zamračené.

Išla si robiť au-pair, koľko rodín (detí) si vystriedala, na ktoré rodiny spomínaš v dobrom, na ktoré radšej vôbec?

Mala som iba jednu rodinu, u ktorej som vydržala štyri týždne. Odtiaľ som odišla a začala pracovať v reštaurácii.

REKLAMA

Kedy si sa rozhodla, že v Londýne chceš žiť dlhšie obdobie, prípadne natrvalo?

Trvalo to aspoň päť rokov, kým som začala môj „love affair with London“, kým som konečne pochopila, o čom vlastne Londýn je, aké neobmedzené možnosti ponúka a aký zaujímaví ľudia tu žijú.

Zohrala v tom úlohu láska?

Samozrejme, láska hrá úlohu v každom príbehu.

Ako pokračovali Tvoje pracovné skúsenosti? Akú prácu okrem au – pair si vykonávala?

Ako som spomínala, po štyroch týždňoch som od rodiny odišla. Asi týždeň som deň čo deň klopala na dvere každej kaviarne a každému coffee shopu. Nakoniec som si našla prácu čašníčky v reštaurácii, kde som zostala asi rok. V angličtine som sa zdokonalila najmä vďaka komunikácii so stálymi zákazníkmi, prostredníctvom ktorých som si neskôr našla administratívnu prácu v kancelári. Po roku ma chceli povýšiť, ale keďže kvalifikáciu, ktorú som mala, nebola v tom čase ešte uznávaná, začala som navštevovať večernú školu.

Pocítila si niekedy handicap kvôli tomu, že si zo Slovenska (východnej Európy), či už v oblasti vzťahov, práce a podobne?

Nikdy som priamo nepocítila, že by som sem nepatrila, alebo že by ma ľudia brali menej vážne (a to ako v oblasti súkromných či pracovných vzťahov). Vždy som bola braná férovo. Jediná otázka handicapu bola v rámci profesionálnej kvalifikácie – na začiatku to bolo dosť ťažké, pretože kým sme nepatrili do eurozóny moja stredná ekonomická škola nebola uznávaná ako plnohodnotná kvalifikácia.

Dnes si úspešná súkromná podnikateľka, máš spokojný vzťah a dve krásne deti. Prezradíš nám, ako si si vydobila svoje miesto na pracovnom trhu, čo bolo najťažšie a v čom je rozdiel oproti podnikaniu – práci na Slovensku?

Hmm, najťažšie bolo asi vedieť, kedy je tá správna chvíľa, mať sebadôveru a veriť si. Príležitostí je vždy veľa, netreba sa báť a je nutné tvrdo pracovať. Po narodení mojich synov som sa vrátila do práce na polovičný úväzok a zistila som, že to, čo klientom moja vtedajšia firma poskytovala, môžem poskytnúť sama a na lepšej úrovni.

V Londýne vyrastajú Tvoje deti, žiješ tam už viac ako 15 rokov, vieš si predstaviť, že by si sa vrátila do Piešťan?

Do Piešťan sa veľmi rada vraciam, a moji chlapci tiež, dokonca sa mi zdá, že čím ďalej tým viac…. Ak by sa naskytla vhodná pracovná príležitosť, tak by som určite nad tým dobre porozmýšľala!

Je niečo, čo Ti v Londýne chýba?

Moja mama a babka (ich výborné a výdatné jedlá), ostatná rodina a priatelia. Chýba mi občas to teplo rodinného krbu, tá možnosť, že odbehnem z domu a za päť minút sa vidím so sesternicou alebo kamarátkou. Chýba mi blízkosť príbuzných, kamarátov a známych. Skoro každého, koho stretnem, poznám a vždy sa radi vidíme a máme úprimný záujem o seba a o udržiavanie kontaktu.

Aj keď sa po rokoch Tvojich začiatkov v Londýne veľa zmenilo, čo by si dnes poradila mladým ľuďom, ktorí chcú skúsiť prácu na Britských ostrovoch?

Odvahu a otvorenosť. Nebojte sa – do toho!

Zhovárala sa: Petra Adamcová Foto: Michaela Hulmanová – Wells

Reklama