Vrah Alexandra Šindelára je dodnes neznámy

Reklama

 

 

 

 

Do hrobu ho odprevádzal zvon, ktorý iba pár dní predtým sám vysvätil. Obľúbeného piešťanského starostu a farára zavraždili na Dušičky roku 1947.

[singlepic id=37075 w=520 h=340 float=center]

Reklama

 

Iba niekoľko mesiacov po príchode do Piešťan zvolilo obecné zastupiteľstvo v roku 1931 farára Alexandra Šindelára do funkcie starostu. Aj z toho sa dá usúdiť, že rodák z obce Čeklis (dnes Bernolákovo, 23. februára 1888) si svojou pracovitosťou a otvorenosťou získal priazeň ľudí takmer okamžite.

Reklama

 

 

„Keď som sa pred niekoľkými rokmi dostal na terajšie moje pôsobište, hneď som videl, že z 12 000 veriacimi byť vo styku dľa starého spôsobu je nemožnosťou. Najmä keď sa kostolu vyhýbajú,“ napísal o dva roky neskôr do almanachu Katolícke Slovensko. V tom čase už vďaka jeho húževnatosti a dobrej spolupráci s Winterovcami vznikali nové cesty, vodovod, kanalizácia, začalo sa budovanie elektrických a telefónnych rozvodov. Šindelár dal postaviť novú faru, opraviť kostol, založil nový cintorín na Bratislavskej ceste. Za jeho pôsobenia vybudovali aj oba mosty cez Váh, moderný poštový úrad od architekta Emila Belluša, protipovodňovú hrádzu, nemocnicu a ďalšie dodnes využívané stavby.

Srdcia ľudí si získal najmä svojou otvorenosťou. Ako starosta a správca farnosti stíhal vyučovať náboženstvo, zúčastňovať sa spoločenských, kultúrnych aj športových podujatí a pomáhať chudobným.

Svoje úspechy v Piešťanoch zúročil tento blízky priateľ Andreja Hlinku v roku 1939, keď sa stal poslancom Slovenského snemu. Na tunajšej fare potom hostil aj niektorých ministrov vtedajšej vlády.

„Ako väčšina ľudí, ktorým nebo zverilo dar vykonávať povolanie, ktoré obyčajne prináša viac trpkosti a bolesti než radosti, mal aj on svoju osobnú záľubu. Boli ňou, či už je to náhoda, alebo osud – zvony,“ píše v Piešťanskom týždni 69/1993 Jozef Mitošinka. Dodáva, že keď začiatkom roka 1947 praskol jeden z nich, Šindelár spravil všetko preto, aby zvon čoskoro nahradil novým. Vysvätil ho 1. novembra na poludnie. Slávnostnú kázeň podľa Jozefa Mitošinku ukončil slovami: „Komu asi prvému zazvoní?“

[singlepic id=37073 w=520 h=340 float=center]

Na druhý deň, keď katolíci spomínajú na všetkých verných zosnulých, sa na fare ozvalo niekoľko výstrelov. Niektoré mali zastrašiť kaplána Andrejeva a kostolného speváka, ale jeden bol učený Alexandrovi Šindelárovi.

Podľa Jozefa Mitošinku bolo vyšetrovanie rozsiahle a podrobné. Zistilo sa, že vrah útočil z boku, mieril na spánok, ale jeho meno ani motív neboli nikdy odhalené. Jedna z verzií hovorí, že touto vraždou sa začalo komunistické prenasledovanie duchovných.

„Aj keď ľudí zaujímalo, kto sa na takú zákernú vraždu mohol prepožičať, všetkým bolo jasné, komu tento vzácny človek, muž na svojom mieste, vadil. Tento obetavý kňaz bol skutočným národovcom, zanieteným zveľaďovateľom mesta, štedrým mecenášom kultúry a umenia. Jeho duchovná sila, prirodzená autorita boli tŕňom v oku tým, ktorí sa chystali uzurpovať moc v štáte a v tomto úsilí sa nehodlali zastaviť pred ničím,“ napísal pre Revue Piešťany v novembri 1991 Vojto Haring.

[singlepic id=37074 w=320 h=240 float=left]Podľa inej verzie bolo v Piešťanoch počas II. svetovej vojny množstvo donášačov, ktorí dávali Šindelárovi rôzne udania na spoluobčanov. Keďže ten ich nikdy neposunul Gestapu, niekto ho potreboval navždy umlčať.

Po príchode do Piešťan sa Alexander Šindelár ponosoval, že z 12-tisíc obyvateľov navštevuje kostol iba málokto. V deň jeho pohrebu však lemoval ulice presne tento počet ľudí. S farárom a starostom sa prišiel rozlúčiť asi každý.

Až 46 rokov po jeho smrti osadili Piešťanci na budove fary pamätnú tabuľu. Dnes, keď si pripomíname 65. výročie úmrtia Alexandra Šindelára, na nej chýba jeho reliéf a pod ňou nie sú kvety ani sviečka.

Text: Martin Palkovič Foto: Martin Palkovič Repro foto: Martin Valo Zdroj: Archívne vydania Revue Piešťany a Piešťanského týždňa, knižnica Balneologického múzea

[nggallery id=2005]

Reklama