Praha mladne a čo Piešťany?

Reklama

 

 

 

 

Keď ma kamoška, ktorú osud pracovne zavial do Prahy, volala na návštevu, pokývala som hlavou, že určite prídem – (no, možno za pár mesiacov, keď budem mať peniaze, keď dokončím naliehavú robotu, keď budú opatrené deti atď, atď…) Našťastie sa jej slov chytila ďalšia naša (dostatočne akčná) kamarátka, v práci aj doma sa všetko akosi zázračne utriaslo a o pár dní sme už sedeli vo vlaku. (Musela som jej však sľúbiť, že sa v určite pôjdeme niekam zabaviť.)

[singlepic id=34240 w=320 h=240 float=right]Svoj sľub som nedodržala (prepáč!) – jediné, čo vyzeralo trochu podobne bol večer, ktorý sme prekecali s pohárom vína v obývačke, s kocúrom Alfim, zavretým v jednej izbe a psom Andelom (patril akejsi dovolenkujúcej kolegyni) v druhej. Striedavo sme ich púšťali von, pretože obaja boli z toľkej záplavy estrogénu a našich rečí trochu divokí – jednoducho babská jazda… Napriek tomu sme si výlet užili. Praha je totiž úžasná! Toľko zvláštnej krásy, sústrednej na jednom mieste len ťažko nájdete. Naposledy som „stovežatú“ videla pred dvadsiatimi rokmi a zdá sa mi, že odvtedy načisto omladla…Budovy majú vkusne upravené fasády, zo starých tovární vyrástli ikony industriálneho dizajnu. Prišlo mi ľúto našich starnúcich Piešťan. Jasné, Praha to je „iné kafe“, veľkomesto a tak, lenže obvykle platí – ako sa dá vo veľkom, tak aj v malom… (alebo nie?)

Reklama

 

Iste, všetko ani tu nie je ideálne, po uliciach stretávate tlupy bezdomovcov a  záplavy Talianov, Rusov, Nemcov, Holanďanov, Američanov, ktorí plnia už aj tak preplnené smetné koše. Reči o pražskej drahote sa nám ale nepotvrdili – mám pocit, že to je iba ohováranie – reštaurácie či stánky s chutným jedlom nájdete na každom rohu a ceny sú vo väčšine z nich podobné ako na Slovensku.

[singlepic id=34258 w=320 h=240 float=center]

Reklama

 

 

Za tých pár dní sme, samozrejme, veľa nestihli, no prešli sme sa aspoň po Karlovom moste, Starom meste, Hradčanoch, Vyšehrade, Václaváku, Petříne, ako správne baby sme trochu „shoppingovali“, polopracovne navštívili Národnú galériu a ešte jednu alternatívnu. V národnej nás očarila Muchova Slovanská epopej (úplne iná ako jeho plagáty), namotivovala výstava francúzskych impresionistov, zamilovali sme sa do Picassa a moderny Františka Kupku. Nikdy by som netušila, že sa mi budú čudne kockaté Picasove diela páčiť, ale keď som stála pred nimi, úplne ma dostali… Neodbytne sa mi vracala myšlienka, že toto nie sú obrazy, ale osobnosť vtlačená do plátna!

Galéria Cesty ke světlu bola trochu z iného súdka. „Vesmírne“ maľby a kompozície Zdeňka Hajného návštevníkov zavedú do sveta mimo našej fyzickej reality. Rozbehané, prišli sme chvíľu pred záverečnou, ale milé panie nám všetko ochotne poukazovali a dokonca sa nám venoval aj sám autor! Pri odchode sme sa vyobjímali ako starí známi, odovzdali si trochu pozitívnej energie a pozvali ho do Piešťan… Prahe sa síce nevyrovnáme, ale my tu predsa tiež máme výnimočné miesta, kultúru či osobnosti – iba by sme sa možno mali o ne trochu viac starať.

No a keďže sme sa tentoraz nedostali ani do typických Švejkovských krčmičiek a videli ozaj iba špičku veľkomestského ľadovca, sľúbili sme si, že sa sem čoskoro vrátime.

Nemohla som si, samozrejme, odpustiť ani klasické pražské scenérie – gotické chrámy, domčeky ako z rozprávky, červené strechy a Hradčany sa vám proste samy tlačia do objektívu všade, kde sa pohnete. Skúste odolať (!) alebo si radšej so mnou zaspomínajte či naberte trochu inšpirácie….

REKLAMA

[nggallery id=1869]

Text a foto: Adriana Drahovská

Reklama