Klára Káčeriková: Španielska Salamanca bude vždy môj druhý domov

Reklama

 

 

 

 

V našom cestovateľskom seriáli sme sa už rozprávali s Piešťancami, ktorí pôsobili na  Bermudách, Kajmanoch, gréckych ostrovoch i zaoceánskej lodi v Karibiku. Tentokrát som oslovila moju kamarátku Kláru, ktorej domovom sa stalo na pár rokov Španielsko. O živote v Salamance, študentskom mestečku na Iberskom polostrove, o spôsobe práce i španielskych mužoch sa dočítate v nasledujúcich riadkoch.

[singlepic id=29093 w=320 h=240 float=left]Čím začať… Asi Tvojou láskou k španielskemu jazyku, ktorá postupne prerástla do trvalého vzťahu ku krajine ako takej. Predpokladám, že si španielčinu študovala na strednej škole a potom prišla Tvoja prvá návšteva Španielska.

Reklama

 

Nie, nie veru. Moja cesta k španielčine bola postupná, nebola to tak celkom láska na prvý pohľad, možno na druhý a v danom momente skôr akési núdzové riešenie. Začala som ju totiž študovať až na vysokej škole, bolo treba získavať kredity a mne sa cudzie jazyky vždy páčili i pomerne ľahko učili, tak prečo nie… A začala som ju študovať len preto, lebo v ponuke voliteľných predmetov nebola taliančina. Španielčina sa mi zdala ako vhodná alternatíva.

Kedy si si prvý krát uvedomila, že táto krajina je Ti blízka a skúsiš v nej na nejaké obdobie žiť a pracovať?

Reklama

 

Jazyk sa mi zapáčil už po niekoľkých vyučovacích hodinách, a čím viac som sa mu venovala, tým som ho chcela lepšie ovládať. Všetky hodiny sa mi zdali málo, jednoducho som vedela, že cudzí jazyk sa najlepšie učí “in situ”. Po skončení vysokej školy som sa na pár mesiacov zamestnala na Slovensku, ale hľadala som cestu ako si splniť svoj sen. V tom čase ešte však nebol otvorený pracovný trh, Slováci potrebovali pre prácu v Španielsku pracovné povolenie, ktoré nebolo jednoduché získať. V zásade to fungovalo tak, že k vybaveniu takéhoto povolenia ste potrebovali už prísľub od budúceho zamestnávateľa, že vás zamestná, či samotnú pracovnú zmluvu. Ako čerstvý absolvent som nemala veľa skúseností s trhom práce, a tak som zvolila ľahšiu cestu, “au-pairkovanie”. Strávila som čosi vyše troch mesiacov v Madride, kde som sa starala o dve malé dievčatá a súčasne som chodila na jazykový kurz. Počas pobytu som sa snažila, i s pomocou miestnych kamarátov, vybaviť si pracovné povolenie, ale nepodarilo sa. Vrátila som sa teda na Slovensko, niekoľko rokov som žila a pracovala v Piešťanoch, až kým sa mi nepodarilo získať štipendium španielskeho ministerstva zahraničných vecí na letný jazykový kurz. A to bol “začiatok konca” môjho pôsobenia doma. Po kurze prišla stáž a po stáži už i práca, vzhľadom k tomu, že sa otvoril pracovný trh.

[singlepic id=29089 w=320 h=240 float=right]Prezraď nám, ako dlho, a v ktorých častiach krajiny si pôsobila?

Ako som spomenula, najprv to boli tri mesiace v Madride a potom sa mojim “domovom” stala Salamanca. Najskôr na jeden mesiac, neskôr na polroka a potom na ďalšie štyri roky.

V Tvojom prípade považujem za špecifikum skutočnosť, že Španielsko si mala rada natoľko, že si sa rozhodla odísť do krajiny nie preto, že si tam mala dobrú pracovnú ponuku ale preto, že si tam chcela žiť a ostatné si riešila až po príchode. Mám pravdu?

Áno, máš. Nechcem tým povedať, že by som bola išla robiť čokoľvek, mala som nejaké preferencie, ale to najdôležitejšie bolo dostať sa tam. Veľmi konkrétne, dostať sa do Salamancy. Prečo toto mesto? Už počas môjho pôsobenia v Madride som ho navštívila a povedala som si, tu sa mi páči, tu raz budem žiť. Je stredne veľké, všade sa dá dostať pešo, dýcha históriou, je slnečné, stále živé, upravené, plné študentov. Čo viac by som si mohla želať?

Aké boli Tvoje pracovné začiatky? Španielčinu si ovládala výborne, mohla si sa hneď uchádzať o zamestnanie adekvátne Tvojmu vzdelaniu, alebo si sa prepracovávala postupne z nižšej pozície na vyššiu?

Myslím si, že moja španielčina už po skončení štúdia bola na slušnej úrovni, mala som výbornú učiteľku v Nitre, ktorá vlastne vo mne prebudila takéto zanietenie pre jazyk. Chýbala mi však prax. Pomohol mi pobyt v Madride, ale najmä jazykový kurz a následná stáž. Moja práca v Španielsku však vyžadovala ovládanie ďalších cudzích jazykov, pohovor som robila z angličtiny, taliančiny a dokonca i nemčiny, ktorá naozaj nie je mojou silnou stránkou.

[singlepic id=29091 w=320 h=240 float=left]Akú prácu si v Španielsku vykonávala?

Pracovala som v jazykovej škole, na starosti som mala spracovávanie prihlášok a predpríchodovú starostlivosť o nášho budúceho študenta. Bolo treba riešiť ubytovanie, dopravu , mnohokrát i víza a keďže sme mali školy v 12 mestách po celom Španielsku a v 10 krajinách Latinskej Ameriky, bolo to vždy zaujímavé. Mala som vlastne veľké šťastie, pretože som pracovala presne v tej jazykovej škole, o ktorej som snívala. Bola a aj je to jedna z najväčších v Španielsku a z ich web stránky som sa ešte za pobytu na Slovensku učievala, robila cvičenia a podobne. Neskôr tí ľudia, čo toto všetko robili, sedeli pár metrov odo mňa.

Popíš nám trochu pracovné prostredie, rozdelenie pracovného dňa z dôvodu siesty, tempo práce a prípadne porovnanie so slovenskou pracovnou atmosférou.

Môj pracovný deň sa začínal o jedenástej, končil o devätnástej a bolo to výborné! Siestu u nás nerobil takmer nikto, mnohí moji kolegovia dokonca úplne nešpanielsky preferovali príchod na deviatu, čo je pocitovo asi ako u nás na siedmu, alebo ešte aj skôr, lebo o takej hodine nie je otvorený ani jeden obchod, ani len potraviny a dokonca i v lete sa rozvidnieva až okolo siedmej. Pracovné tempo by som prirovnala k slovenskému, mnohokrát sme sa museli poriadne obracať a takmer sme nemali čas postaviť sa od počítača, boli však i dni, kedy to tempo bolo voľnejšie, chodilo sa na kávičku, na dve, na tri, do “zelovocu” na pomaranče, do kiosku na sladkosti. Musím povedať, že som mala výborných kolegov, kamarátov, nadriadených, necítila som sa nikdy ako “prišelec”, ako cudzinec a ak áno, tak len v tom pozitívnom zmysle, ako kúsok stredoeurópskej exotiky.

Niekoľko krát si sa vyjadrila, že v Španielsku sa cítiš „doma“. Tak si neodpustím otázku, kde sa cítiš viac doma, na Slovensku či v Španielsku?

Áno, mne vždy bolo v Španielsku dobre, nikdy som sa necítila nejakú melanchóliu za domovom, nevadilo mi, že nie som tu, ale tam, jedine , že rodina a blízki kamaráti sa nedali vidieť tak často… No a teraz som rada, že som tu, i keď Salamanca bude pre mňa vždy “môj druhý domov”.

V čom konkrétne Ti vyhovuje španielska mentalita?

V tom nestresovaní sa. V schopnosti vedieť sa viac uvoľniť, v komunikatívnosti a bezprostrednosti.

[singlepic id=29088 w=320 h=240 float=right]Hoci nemám presné informácie, či PNky čítajú viac ženy alebo muži, nedá mi nespýtať sa na španielskych mužov. Vo filmoch sa globálne prezentujú ako galantní, tmavovlasí, tmavookí krásavci s niekoľko dňovým strniskom. Aká je realita?

Iná :-) Alebo vlastne čiastočne iná. Áno sú tmavovlasí – drvivá väčšina a tmavookí. A ešte možno majú strnisko. Ale podľa mňa, určite nie sú galantní a väčších krásavcov som tiež videla inde než v Španielsku. Sú skôr nižší a mňa až na svetlé výnimky neoslovil ani ich zmysel pre humor. Ale zase nemôžu mať všetko – aj slnko, aj more, aj dobré jedlo a ešte aj pekných mužov…

Dnes si späť na Slovensku, uvažuješ ešte občas o návrate do Španielska?

Na dlhodobo asi už nie. Uvažujem o všeličom možnom, ale Španielsko tou destináciou momentálne nie je.

V krajine si žila dlhší čas, mala si teda aj čas na cestovanie a poznávanie, ktorá oblasť sa Ti najviac páči, kam sa rada vraciaš?

Mojim najobľúbenejším mestom, hneď po Salamanke samozrejme – bola Sevilla. Je krásna, veľká, svetlá, nie sú tam vysokánske budovy, ktoré by tienili, takže stále a odvšadiaľ je vidno nádherné modré nebo. Páči sa mi i Granada a celá jej arabská architektúra. Iným skvostom sú pláže – široké, niekedy takmer prázdne, nekonečné. A priznám sa, mám precestovaný viac juh ako sever, ten som akosi nestihla. Hovorí sa však, že pri návšteve krajiny si treba nechať niečo i na “nabudúce”, aby stále bolo čo objavovať, takže taký San Sebastian či Bilbao či La Coruňa snáď niekedy neskôr.

[nggallery id=1624]

Zhovárala sa: Petra Adamcová Foto: Klára Káčeriková

Reklama