Fašizmus nebol namierený len voči Židom – znamenal smrť miliónov ľudí z rôznych národov

Reklama

 

 

 

 

Pamätný deň obetí holokaustu a rasového násilia si pripomíname 9. septembra. Tento rok pripadol na druhú septembrovú sobotu. Pri tejto príležitosti sa uskutočnili v piatok 8.  a v pondelok 11. septembra  v Pamätníku obetí holokaustu pri cintoríne na Bratislavskej ceste v Piešťanoch stretnutia so študentami piešťanských stredných škôl.

Vďaka Karolovi Ambrovi zo Židovskej komunity a Jiřímu Raisovi zo Seniorského parlamentu sa žiaci piešťanského Gymnázia Pierra de Coubertina a Hotelovej akadémie Ľudovíta Wintera dozvedeli o holokauste, ale i o obetiach druhej svetovej vojny, v širších súvislostiach.

Reklama

 

Pamätník obetí holokaustu, bol kedysi obradnou sieňou piešťanskej židovskej komunity, kde sa odohrávali rozlúčky zo zosnulými  židovskými spoluobčanmi. Dnes pripomína 1065 obyvateľov Piešťan židovského pôvodu, ktorí boli počas druhej svetovej vojny odvlečení do koncentračných táborov a už sa nevrátili. „Tento priestor slúži ako pietna  spomienka na tých, ktorí  z Piešťan odišli bez takejto rozlúčky. Odišli z tepla svojich domov dokonca bez mien bez  majetku a stali sa z nich len  čísla. V tejto  miestnosti im v roku 2005 po 60 rokoch od skončenia 2. svetovej vojny  boli vrátené  mená  a stali sa z nich opäť riadni občania, i keď už len  im memoriam, teda na ich pamiatku,“ hovorí Karol Ambra z piešťanskej židovskej komunity a hneď pokračuje, „Prečo sa tu vlastne schádzame. Hovorí sa …národ, ktorý  nepozná vlastnú históriu, akoby neexistoval. To je jedna vec a druhá, možno aktuálnejšia je súčasná  politická situácia, kde sú hrozby ľahko skĺznuť k veciam, ktoré sa diali počas holokaustu.“

Slovenský deň holokaustu je viazaný k dátumu 9. september, kedy v roku 1941 predvojnový samostatný Slovenský štát prijal  právne nariadenie formou Uznesenia Slovenskej národnej rady, ktoré malo právnu silu zákona o právnom postavení Židov „Židovský kódex“. Ten v 270 paragrafoch ustanovil na Slovensku osobitný právny režim občanov židovského vierovyznania, ktorí tak stratili občianske práva. „Nariadenie  Židom odoprelo  právo na vzdelanie, vlastniť   majetok, vykonávať remeslo, vstupovať do verejných budov a spoločenských priestorov. V spoločnosti sa to odrazilo formou vylúčenia židovskej mládeže zo stredných škôl, arizáciou židovského majetku, kde často pôvodného  majiteľa prinútili robiť zamestnanca vo vlastnom podniku, lebo jeho nový árijský majiteľ nevedel  okrem vyberanie peňazí z pokladne, čo vlastne s daným podnikom robiť ako ho viesť a riadiť,“ vysvetľuje K. Ambra.

Reklama

 

 

Fašizmus nebol namierený len voči Židom

„Fašistická ideológia je následkom 1. svetovej vojny, prevzala však myšlienky mnohých politických filozofov a teoretikov. Jedným zo zdrojov bol Aristotelov a Hegelov organicizmus, nadraďujúci záujmy celku nad záujmami jednotlivca.  Teda tu cítime silne demokratický prvok.   Významnú úlohu zohrala aj Nietzscheho predstava o nadčloveku, vôli k moci a dvojakej morálke, ako aj teória elít Vilfreda Pareta, objasňujúca uplatnenie vodcovského princípu. Filozofia fašizmu označuje za základné princípy fašizmu  jednotu, autoritu a povinnosť sa podriadiť. Denne sa stretávame s osočovaním  ľudí   a skupín obyvateľstva, našich spoluobčanov, že tí sú  fašisti,  tí sú rasisti  a podobne. Za príčinu víťazstva fašizmu v európskych krajinách je možné považovať nestabilitu a nejednotnosť miestnych (väčšinou koaličných) vlád, pretrvávajúcu ekonomickú a politickú krízu, nedôveru verejnosti k demokratickým princípom, nakoniec tiež boľševickú revolúciu v Rusku a obavy vyšších a stredných vrstiev z rozšírenia revolúcie do ďalších krajín,“ vysvetľuje Karol Ambra.

Vonkajšie prejavy fašizmu mali formu revolučného ultranacionalizmu snažiaceho sa o národné znovuzrodenie. Súčasťou bol extrémny elitarizmus, masová mobilizácia a princíp jedného vodcu. Násilie ako cieľ a zároveň prostriedok bolo hodnotené pozitívne a rovnako bola vyzdvihovaná vojna a vojenské mocnosti. Fašizmus nebol namierený len voči Židom, ale voči osobám a skupinám osôb, ktorí boli nepohodlní  vládnucej garnitúre.

Piešťanský rabín Zef Stiefel spestril stretnutie hudobnou vsuvkou

Tu podľa K. Ambru treba hľadať aj odkaz pre dnešok: „Je dôležité vidieť, kde sa dnes neustále  niekto  snaží pôsobiť na národné cítenie, kto v mene národného princípu presadzuje  vodcovské princípy riadenia.  Na toto je treba poznať dejiny a brať si z nich ponaučenie. Vývoj ide zo začiatku veľmi miernymi  a malými krôčikmi avšak  speje k totálnej diktatúre a uchopeniu moci v mene niečoho… Demokracia nie je najdokonalejšia forma vládnutia, ale zatiaľ nič lepšieho nebolo vymyslené. Dejiny ľudstva a hlavne novodobé  potvrdili, že z demokracie možno veľmi ľahko skĺznuť k diktatúre. Či obeťou, na ktorej „chrbte“ sa  „revolučná“  zmena zvezie sú Židia, Cigáni, Rómovia, Moslimovia, alebo akákoľvek iná menšina – je potrebné si to všímať, postaviť sa tomu a zabrániť, aby sa niečo podobné ako v rokoch 1939 až 45 nemohlo opakovať.“

Druhá svetová vojna – milióny mŕtvych

Viac ako 150 účastníkom všetkých troch stretnutí sa snažil priblížiť hrôzy vojny a historické súvislosti aj podpredseda Seniorského parlamentu Jiří Rais. Kým v prvej svetovej vojne 17 miliónov ľudí, v druhej svetovej vojne to bolo 66 miliónov. „Najpočetnejšie straty zaznamenalo Rusko, kde zomrelo, či bolo zavraždených takmer 16 miliónov civilistov a zahynulo tiež 10,6 milióna vojakov. Táto krajina tak počas vojny prišla celkovo o 13,5 percenta svojich obyvateľov. Ešte horšie na tom bolo Poľsko, kde zahynulo 6 miliónov ľudí, čo však predstavovalo 17 percent vtedajšej populácie krajiny. Na strane Nemecka prevažovali mŕtvi vojaci. Tých bolo 4,36 milióna. Nemeckých civilistov zahynulo 1,44 milióna,“ približuje hrozivé čísla J. Rais.  

Keďže Židia žijú v európskom priestore stovky rokov, ich etnické črty nie sú úplne jednoznačne definovateľné. Nemci preto na zistenie  kto je Žid a kto nie, zaviedli pravidlo piatich krstných listov. „Pokúsim sa to priblížiť na príklade. Počas vojny na to, aby som vyvrátil podozrenie, že som Žid by som musel doložiť päť kresťanských krstných listov. Jeden by bol môj, druhý matkin, tretí starej mamy z maminej strany a štvrtý starého otca z maminej strany. Piaty by mi však chýbal, lebo otec bol Žid. Takže aj ja by som v tom čase išiel do koncentráku,“ vysvetľuje J. Rais, ktorý sa snažil mladých aj takýmto spôsobom vystríhať pred tým, aby dopustili opakovanie sa takýchto príbehov. Odkazom pre nich bolo, aby nasali čo najviac informácií, kriticky ich vyhodnotili a spravili si na veci vlastný názor, ktorý dokážu aplikovať aj pri rozhodovaní sa o dôležitých veciach pre ich budúcnosť.

Text a foto: Tomáš Hudcovič

Reklama