Blog Lucie Drábikovej: Aby sme si rozumeli – o komunikácii (nielen) v manželstve

Reklama

 

 

 

 

Ako sa hovorí, nemému dieťaťu ani jeho mama nerozumie. Komunikácia je jedným z podstatných pilierov dobre fungujúceho manželstva. Vyžaduje niekoľko podmienok: toho, kto komunikuje a toho, kto počúva. Účastníci potrebujú uši, oči a tiež jazyk, aby dokázali povedať to, čo chcú. Ďalšou podmienkou je pozornosť, ktorá dostáva zabrať najmä kvôli vysokej koncentrácii svietiacich displejov azda v každej domácnosti.

Je dobré si uvedomiť, že komunikujeme aj vtedy, keď nič nehovoríme. Bežne rozlišujeme verbálnu a neverbálnu komunikáciu. Neverbálna komunikácia, ktorá nás ovplyvňuje ešte viac ako tá verbálna, zahŕňa mimiku, gestikuláciu, postoj, pohyby, dotyky, pohľad. Okrem slov je významné i zafarbenie reči a tón.

Reklama

 

Nikto z nás nevie, čo si ten druhý myslí, mnohí to však očakávame od našich partnerov. Ako sa hovorí, nemému dieťaťu ani jeho matka nerozumie. Ak teda chceme, aby nám náš partner rozumel, aby urobil niečo, čo potrebujeme, je nutné mu to povedať, najlepšie veľmi konkrétne.

Poznáme viacero druhov komunikácie aj z hľadiska obsahu. Je tu komunikácia operatívna, kedy vlastne riešime, čo treba urobiť, vybaviť, referujeme si navzájom, čo sa udialo, kto volal, prípadne si oznamujeme nejaké nové informácie. Tento typ komunikácie je nevyhnutný, nemal by však byť tým jediným, ani tým dominantným.

Reklama

 

 

Manželia však potrebujú aj diskusiu a zdieľanie, hovoriť o svojich názoroch, postrehoch, o tom, čo prežívajú, ako sa cítia, po čom túžia. Práve prostredníctvom zdieľania sme sa predsa počas obdobia chodenia bližšie spoznávali. Zdieľanie nám pomáha lepšie porozumieť tomu druhému, nahradiť domnienky skutočnou spätnou väzbou, rozumieť, čo trápi, hnevá či unavuje môjho najbližšieho človeka. Takým základom je možno dať mu po príchode domov priestor, prejaviť záujem, ako sa mal/a – ako bolo v práci? Spoločné posedenie pri večeri, vypočutie toho druhého, ale i rešpektovanie jeho potrieb, napr. ticha, chvíľky osamote, športu.

Komunikovať a zdieľať sa potrebujeme pravidelne. Byť spolu, mať čas, kedy sa môžeme rozprávať, je cennejšie ako uprataný dom! Podobne je dobré ohľadom investícií, trávenia voľného času či iných rozhodnutí si nájsť čas a v pokoji si prejsť rôzne alternatívy, plusy a mínusy. V manželstve je treba byť otvorený kompromisom, nie vždy sa dajú veci riešiť podľa našich predstáv a niekedy  je dôležité vedieť ustúpiť. Denná komunikácia v manželstve začína už ráno, keď vstávame – pozdravom, bozkom a končí tiež večer napríklad bozkom a spoločnou modlitbou. Objatie, bozk, či krížik na čelo sú krásnymi znakmi našej blízkosti. I týmito rituálmi komunikujeme našu lásku, záujem a blízkosť.

Niektoré formy komunikácie sú bežné, avšak pôsobia na vzťah zhubne. Patrí sem porovnávanie partnera či už s bývalými partnermi alebo s jeho rodičmi. Mali by sme sa takisto vyvarovať absolútnych vyjadrení typu – „ty vždy“, „ty nikdy“, zovšeobecňovanie a škatuľkovanie – „ty si neschopný“, obviňovania a určite posudzovanie motívov, pre ktoré niečo spravil alebo naopak nespravil – „si pohodlný“, „nič pre teba neznamenám“ a pod.. To je užitočné i pre naše uvažovanie o partnerovi – ak budem predpokladať, že niečo neurobí, dokážem sa naštvať už dopredu. Okrem toho, útočný spôsob komunikácie provokuje obranu, prípadne vyvolá hnev a útok partnera, ktorý sa cíti ohrozený a ponížený.

Problémy je treba vždy riešiť najmä s tým, koho sa týkajú. Určite sú situácie, kedy treba nestranný pohľad, avšak zaťahovanie rodiny alebo priateľov do našich manželských problémov môže byť nielen kontraproduktívne, môže poškodiť dôveru vo vzťahu medzi manželmi ale i medzi partnerom a rodinou či priateľmi. Nezabúdajme na to, že to, čo povieme, je náš pohľad na vec a partner to môže vidieť úplne inak. Navyše, vypovedané slovo už nemôžeme vziať späť.

Je lepšie a efektívnejšie voliť vyjadrovanie v prvej osobe, hovoriť o sebe, svojich túžbach, predstavách, strachu, hneve: „ja cítim“, „mňa mrzí“. Je to bezpečnejšie a menej dráždivé, než používanie zámena Ty: „ty nechceš..“– napr. lepšie – „hnevá ma, že ten záchod stále tečie“ – ako – „ty si na to zase zabudol, to je s tebou vždy tak“. Alebo: „mám starosti, keď mi nezavoláš, že prídeš neskoro“, než: „Ty si nezodpovedný ako Tvoj otec“…

Je dobré nájsť spôsob, ako pomenovať problém vecne, je to umenie komunikovať naše potreby a želania stručne a jasne. Napr. opýtam sa: „zavolal si už opravára?“ Ak nie – „bolo by dobré ho zavolať, urobíš to dnes? Ak nie, môžem to ja urobiť“ – ide o to, dosiahnuť cieľ, nie potopiť druhého a rozčuľovať sa z jeho/jej lenivosti?/zábudlivosti?/prepracovanosti?

V prípade hádok je prejavom skutočnej sily a dobrej vôle požiadať o odpustenie a prijať odpustenie toho druhého ale mu aj vedieť odpustiť. Potreba mať posledné slovo a mať pravdu je zabijakom komunikácie.

Komunikovať sa učíme celý život, učíme sa počúvať toho druhého, ale i zrozumiteľne formulovať naše očakávania, túžby, želania. Mnohé zlozvyky v komunikácii sme si priniesli aj z našich rodín. Veľkým krokom k lepšej komunikácii je uvedomenie si toho, že na nej potrebujeme pracovať a to ideálne spoločne. Potrebujeme spolu hovoriť, byť v kontakte, utužovať vzájomný vzťah. Komunikácia je mostom medzi partnermi, i zrkadlom ich vzájomného vzťahu.

Článok bol pôvodne publikovaný na http://zastolom.sk/, upravené.

Mgr. Lucia Drábiková, PhD. – je vydatá, má tri deti, s rodinou žije v Piešťanoch. Študovala psychológiu (Bratislava, Trnava), pastorálnu psychológiu (Trnava), dva roky katolícku teológiu (Bratislava). Venuje sa poradenstvu, publikuje a prednáša. Leží jej na srdci šťastie v rodinách a manželstvách a vo vzťahoch celkovo, pretože „nie je dobre byť človeku samému“.

Reklama