Kultúra

Hammel: „…lebo mám z pekla šťastie…“

Published

9 rokov ago

26. marca 2016

PNky.sk

Reklama

Hoci Pavol Hammel vie, že ho ľudia vnímajú skôr cez pár hitov ako Medulienka či Učiteľka tanca a väčšinu jeho tvorby nepoznajú, myslí si, že „má z pekla šťastie.“ I preto svoj nový album pomenoval podľa pesničky Kamila Peteraja a s Troškovým filmom vraj nemá nič spoločné. Fajnšmekri či osobní fanúšikovia jeho „druhého, zčasti avantgardného ja“, však vedia, čo všetko sa s ním spája. Či už ide o hranie so špičkovými hudobníkmi Mariánom Vargom, Fedorom Freššom, Radimom Hladíkom a ďalšími, zhudobnené básne Válka, Peteraja, Filana, albumy Zvonky znoňte či Na II. programe sna alebo v neposlednom rade skvelý slovenský rockový muzikál Cyrano z predmestia. A my sme mali tiež trochu toho šťastia, lebo sme si ešte pred jeho koncertom v rámci Z pekla šťastie Tour, ktorá sa koná v Dome umenia budúci štvrtok 7. apríla, s touto výraznou osobnosťou slovenskej kultúry mohli podebatovať.

Reklama

Prečo ste si zvolili na svoj album práve názov Z pekla šťastie?

Beriem to osobne, lebo na jednej strane mám z pekla šťastie, ale také prozaickejšie vysvetlenie je, že jedna z pesničiek od Kamila Peteraja má takýto názov. Jeho báseň sa mi veľmi zapáčila, mal som pocit, že hovorí o mne, preto som ju povýšil aj za názov albumu, ale s filmom naozaj nemá nič spoločné. Je to také porekadlo, nie? A okrem toho je lepšie mať z pekla šťastie, ako z neba nešťastie…

Reklama

Mne skôr evokovalo, že pieseň Dva životy z nového CD je akoby Vám šitá na mieru…

Presne tak, máte pravdu, text mi Milan Lasica šil priamo na mieru, nie je to nič zo šuplíka, ani žiadna z jeho známych básní. Neviem, či poznáte tú príhodu, že mi pred 40-timi rokmi napísal pieseň Zaklínač hadov. Potom sme sa raz tak stretli, asi pre pol rokom, na nejakej akcii v šatni a ja mu hovorím: „Človeče, máme takú dlhú pauzu, bolo by na čase zasa niečo vymyslieť, čo keby si mi napísal text?“ On súhlasil, a tak vznikli Dva životy. A potom sme si povedali s Milanom, že po 40-tich rokoch napíšeme tretiu pesničku. Ale vlastne aj ostatné texty, nielen na novom albume sú mojou výpovednou hodnotou, lebo všetky sú dobré.

https://youtu.be/_367tfZoe20

Váš hudobný život bol naozaj bohatý, zažili ste éru avantgardy s Prúdmi a Mariánom Vargom, s ktorým ste sa rozchádzali a znovu schádzali, mladšia generácia Vás ale skôr pozná ako pesničkára. Čo je Vám osobne bližšie a v čom sa cítite viac „doma“?

Je pravda, že moja tvorba, alebo ja som v podstate taký „schizofrenický“, lebo mnoho ľudí pozná iba tri pesničky odo mňa. Aj keď sú to stále hity, za ktoré sa nehanbím a teším sa, že fungujú, ale možno až deväťdesiat percent tvorí plno iných vecí, projektov, o ktorých sa málokto dozvedel, iba ozaj fajnšmekri, alebo tí, ktorí nás sledovali od začiatku. Áno, a práve časť môjho „druhého ja“ súvisí s Mariánom Vargom, s ktorým sme začínali v kapele Prúdy. Potom sme sa rozišli, on založil legendárne Collegium Musicum, ale napriek tomu sme asi mali potrebu stále niečo robiť aj spolu. Tak vznikli projekty, hodnotené ako avantgardné, či už to bola Zelená pošta, Na II. programe sna alebo muzikál Cyrano z predmestia. Vtedy našu muziku oceňovali skôr v Čechách, mávali sme vypredanú Lucernu či divadlo Archa.

No a potom mám menšiu takú klientelu ľudí, ktorí chodia na moje koncerty skôr klubového charakteru, kde prezentujem najmä svoju tvorbu. Ale neťažím len z toho, čo som voľakedy spravil, a Medulienku skutočne dávam len ako druhý prídavok, keď už je zle. Prezentujem svoje Best of, teda nie Greatest hits, ale skladby, o ktorých si myslím, že sú ozaj najlepšie. Preto tam mám plno nových vecí, ktoré ľudia ani nepoznajú, či už z tohto alebo predchádzajúceho albumu Nočná galéria. Čiže taký výber, v ktorom sú krásne veci, zapadnuté do tak trochu do zabudnutia.

Takže, ako hovorím, som schizofrenik, strašne rád hrám aj so starými Prúdmi, Freššom, Griglákom, Zelenú poštu s Vargom alebo s Jurajm Burianom… Som prispôsobivý a vždy ponúknem nejakú výseč z určitého repertoáru.

V osemdesiatych rokoch nás s kamarátmi nás úplne očaril Váš album Faust a margaréty, ktorý celý otextoval Kamil Peteraj, ale ako ste už povedal, všetky texty máte výborné. Na novom albume Vám napísal pieseň aj Lasica, s ktorými ďalšími autormi ste ešte spolupracovali?

Áno, Faust a margaréty je jeden z tých krásnych, zabudnutých albumov, napríklad skladba Keď pavúk svoje siete dotká je výborná. Kamil začínal od začiatku s nami, už na prvej platni Zvonky zvoňte až po Z pekla šťastie. Robil som veľa aj s Borisom Filanom a v poslednej dobe s Vladom Slivkom. S ním som sa zoznámil, keď som skladal hudbu k baletu Everest pre Slovenské národné divadlo. Borisovi sa vtedy nechcelo. Aj teraz má také obdobia, píše veľa kníh, robí pre rozhlas, keď sa ho pýtam spravme nové cédečko, a on sa ma opýta Načo? Treba mať na to chuť. Viem, že tá predajnosť dnes už nižšia a niekedy sa to ani neoplatí. Prečo teda vydávam nové CDčko? Lebo chcem.

Hudobne si skladáte všetko sám alebo spolupracujete s niekým? Keď ste začínali, vraj vás s kapelou ovplyvnili Beatles či Who, kto Vás inšpiruje teraz?

V zásade si skladám hudbu vždy sám, ak nepoužijem niekoho iného skladbu. Ale na novom CDčku mám len svoje skladby. A Beatles? Ježíš, to bolo už hrozne dávno… Vplyvy zvonku nehľadám, hudbu počúvam len ako bežný poslucháč. Inšpiráciu využívam skôr od kolektívu, ktorý so mnou nahráva, lebo muzikanti sa dosť obmieňajú. Prakticky odkedy sme rozpustili staré Prúdy sa ich zostava menila, oslovujem takých, ktorí sú ochotní pod touto značkou hrať, a sú to obvykle tí najlepší. Samozrejme, mladší, a tým pádom ma prirodzene ovplyvňujú.

Ako by ste teda Vy pomenovali svoju tvorbu? Viem, že umelci neradi škatuľkujú, ale stále hovoríme, že hráte taký mix, k čomu má podľa Vás najbližšie?

Že som to ja. Už ani sám sa neviem zaradiť, ak by sa niekto pokúšal, čo ja viem, či folk rock alebo pop, neviem. Najdôležitejšie, že je za ňou cítiť môj rukopis, že niekto vie povedať, že je to Hammel. Veď mám za sebou štyridsať rokov práce. A aj v období, ktorí mnohí považujú za normalizačné, sedemdesiate roky, je to paradox, ale vtedy vznikalo to najlepšie, čo máme – Deži Ursíny, Varga, Collegium… Možno ich už ani nič neprekoná…

Pred svojím koncertom v Dome umenia ste ohlásili aj vernisáž výstavy svojich obrazov. Ako ste sa dostali k výtvarnému umeniu a akú techniku používate? Maľujete iba abstrakciu alebo ju kombinujete s nejakým figurálnym prvkom, podľa katalógu vidím, že tu máte aj nejaké rybky, taký je vraj dnes trend…

Vážne? Nikdy som to takto nevnímal, pre mňa je maľovanie čisto emocionálna a doplnková záležitosť. Výtvarné umenie je oproti hudbe špecifické v tom, že dielo musí osloviť, vyvolať nejaký pocit, vtedy je podľa mňa dobré. Neviem svoju tvorbu zaškatuľkovať, vyjadriť, maľujem veľmi pocitovo spontánne, viem, že chcem robiť olej, čo je najťažšie aj najdlhšie trvá. Preto nemám nejakú potrebu chrliť obrazy. Dokonca som sa ani nedostal k tomu, upraviť si ateliér. Ide o hobby, ktoré povýšili a akceptujú ako výtvarné umenie skôr kurátori, ktorí sa toho zmocnili. Či už to bola Oravská galéria, Šarišská, v Žiline Milan Mazúr, ktorý mi odkurátoroval aj piešťanskú výstavu. Samozrejme, že môj podpis je akoby pridaná hodnota, a tak sa obvykle na aukcii zakaždým nejaký obraz predá.

V Piešťanoch vystavujete po prvý raz, koncerty ste tu ale mali aj počas posledného obdobia, aký je vlastne Váš vzťah k nášmu mestu? Chodievate sem pravidelne?

Hrávam u Vás nepravidelne, robil som adventný koncert v Kursalone tuším dva roky dozadu, vtedy, keď to vysielala televízia, v Dome umenia aj vonku som vystupoval. Chodievam sem, občas si vyrazíme do Napoleona na predĺžený víkend, lebo sú to najbližšie kúpele od Bratislavy a som rád, že vôbec ešte fungujú.

Ďakujeme za rozhovor.

HAMMEL_tour_INFOmail_01