Žalujem… Moja manželka pribudla do štatistík

Reklama

 

 

 

 

Pôjdem 5. marca voliť. Čo iné mi ostáva. Vyplakať sa nad urnou.

Našu vtedy devätnásťdňovú dcéru nezobudil manželkin chrčivý výkrik, nezobudili ju ani moje hysterické telefonáty na pohotovosť, ani príchod záchranárov a pokusy o oživovanie. V predbežnej pitevnej správe stálo rozvrat vnútorného prostredia spôsobený diabetom.

Reklama

 

Na diabetes sa neumiera, nie keď máte 29 rokov a ste fit, bez alergií, srdcových porúch alebo akýchkoľvek iných komplikácii.

Ak teda za komplikáciu nerátame trojtýždňové dieťa.

Reklama

 

 

Tou skutočnou komplikáciou bolo skôr slovenské zdravotníctvo.

Nie, neviním z jej smrti záchranku, ktorá prišla až dvadsaťpäť minút po prvom telefonáte a oživovala ju viac ako hodinu.

Neviním obvodného lekára, ktorý ju deň predtým vyšetril a poslal domov s tým, že má viac soliť a piť.

Neviním jej diabetologičku, s ktorou konzultovala telefonicky svoje výkyvy cukru a ktorá ju neposlala do nemocnice na vyšetrenia.

Neviním ani výhradného distribútora jej čínskej diapumpy, ktorý len málokedy posielal kanily, baterky a iné náhradné dielce v správnom počte a pomere, a manželke tak na pokoji nepridával.

Neviním nemocnicu, v ktorej v čase zopár mrazivých dní tejto zimy vypadol roky zlyhávajúci kotol, a tak prepúšťali z nemocnice každého, kto vládal chodiť.

Neviním pôrodnícke oddelenie, z ktorého ju štyri dni po cisárskom reze poslali domov, ale pre istotu jej dali podpísať reverz.

Neviním lekárov v nemocnici, ktorým sa zdali jej výsledky cukru málo kompenzované, ale nič s tým nikto počas jej uzimeného pobytu na oddelení nerobil.

Neviním pôrodníkov, že ju predtým štyri dni trápili pokusmi o umelé vyvolanie pôrodu, aby ju nakoniec takmer už nedýchajúcu rýchlo brali na cisársky rez.

Neviním nikoho konkrétneho, hoci by som aj chcel. Viním systém, ktorý umožnil sled týchto zlyhaní. Viním absenciu popôrodnej starostlivosti o matky.

Lebo „bolesť chrbta je normálna“. Lebo „dýchavičnosť je normálna“. Lebo „bolesť brucha je normálna“. Lebo „záchvaty úzkosti sú normálne“. Lebo „malátnosť a vyčerpanie sú normálne“. Je celkom možné, že keby fungovalo aspoň niečo, Zuza tu ešte mohla byť s nami.

Keď sa ten človek v premiérskom kresle spýtal, že čo on má s nejakým pokazeným kotlom, skoro ma roztrhlo od jedu. Ale to ešte Zuza žila. Dnes pri spomienke na to cítim len paralyzujúci smútok a nevoľnosť.

Moja manželka pribudla do štatistík. Dlho nám to tu hnilo. Nemohlo to ostať pri padajúcej omietke a chýbajúcom WC papieri. Zuza bola z tých úžasných ľudí, ktorí by sa uchytili kdekoľvek. Kdekoľvek inde by zrejme aj prežila.

Chcela však pomôcť meniť Slovensko k lepšiemu. Dôrazom na vzdelanie, osobnú zodpovednosť, schopnosť analyticky myslieť.

Podotkla by asi, že systém nenesie zodpovednosť, nemá zmysel viniť systém, systém je náš konštrukt, systém tvoríme všetci svojím každodenným konaním. A tiež raz za štyri roky.

O podobe a rámcovaní nášho konania rozhodujeme aj vo voľbách.

Dnes rozumiem voleniu deštruktívnych krikľúňov. Tiež mám teraz chuť ničiť a kopať. Je však smiešne očakávať, že to niečomu pomôže. Zmätené kopanie len pomáha hnilobe.

Ak však v týchto voľbách budete voliť tých, ktorí nesú zodpovednosť za zahnívanie systému posledných osem z desiatich rokov, tak vám nemám viac čo slušné povedať.

Neexistuje výhovorka, aj neinformovanosť je už v dnešnej situácii svojvoľná. A morálne odsúdeniahodná. Pôjdem 5. marca voliť. Čo iné mi ostáva. Vyplakať sa nad urnou. Vyžalovať sa.

A Hanke v kočíku porozprávam o jej odvážnej, húževnatej mame, ktorá chcela meniť Slovensko k lepšiemu.

Pavol Hardoš Foto: archív urban_ex

Článok bol pôvodne uverejnený na webových stránkach denníka SME,
za možnosť zverejniť ho na stránkach PNky.sk redakcii ďakujeme.
Krátené so súhlasom autora.

Reklama