ŽiWell nie je len bar, je to priestor napĺňajúci komunitné potreby mesta

Reklama

 

 

 

 

Občianske združenie Kvas a podnik s názvom ŽiWell priniesli do Piešťan množstvo tvorivých aktivít pre širokú verejnosť. Jedným zo zakladajúcich členov a výrazných osobností združenia i života v našom meste je Aurel Rusnák. V rozhovore s ním sa dozviete, aké boli začiatky komunitného centra, čo považuje za najväčší prínos podniku a čo by si pre Kvas a ŽiWell želal do budúcnosti. V prípade, že sa vám činnosť kvašákov pozdáva, určite ich podporte 2 % z daní. 

Reklama

 

Čo vás namotivovalo k tomu, aby ste z organizácie Kvas prešli do formy komunity a rozšírili svoje aktivity o ŽiWell?

V istom zmysle to bola náhoda. Aktivity, ktoré robíme teraz, sme robili už v Zrnku pod rôznymi organizáciami. Keďže už sme boli starší a skúsenejší, veci sme si chceli robiť po svojom. A tak v roku 2011 vzniklo občianske združenie Kvas. Ja som sa vtedy vrátil po niekoľkoročnom pobyte v zahraničí na Slovensko a Peťo, myslím, čerstvo skončil vysokú, tak sme šli na tri mesiace do Mongolska, aby sme utužili a otestovali vzťahy. Podarilo sa, a tak sme sa pustili do práce. Navyše už ako „kvašákom“ nám na akcie chodili desiatky až stovky ľudí, videli sme, že ich vieme osloviť. Zhodou okolností sme dostali ponuku, aby sme prebrali jednu čajovňu. Chvíľu sme o tom rokovali a aj keď sme sa nakoniec nedohodli, ostali sme takí nabudení, že sme sa vrátili do Piešťan a začali robiť aktivity vo väčšom. Zároveň sme vytvorili priestor na to, aby sme si tými aktivitami zarobili na živobytie, pretože bez toho sa táto činnosť v tomto objeme robiť nedá. Hľadali sme priestory a vytvárali koncepciu toho, ako budeme fungovať a až v decembri 2012 sme otvorili ŽiWell. Čaj totiž máme radi, ale pivu predsalen rozumieme viac.

Reklama

 

 

Ako vznikol názov?

Vyberali sme z dlhého zoznamu, no nakoniec sme nevybrali žiaden z nich. Meno ŽiWell sme dostali od priateľky jedného kamaráta, ktorá s ním prišla takmer v hodine dvanástej. Spýtala sa, čo na to hovoríme a my sme zrazu vedeli, že je to ono.

Pri realizácii tesne pred otvorením vám pomáhalo množstvo kamarátov. Ako vnímate to, že sa toľko ľudí zapojilo do prípravy podniku?

Väčšina z tých ľudí to nerobila celkom zadarmo, pretože sme sa od začiatku snažili byť fér. Ale je pravda, že to mali zaplatené len minimálne, keďže pred rozbehom sme naozaj nemali peňazí nazvyš, a tak som všetkým veľmi vďačný, že prišli a zapojili sa. A aj touto pomocou pri úprave priestorov sme videli, že ľuďom z nášho okolia chýba také „ich“ miesto, klubovňa, herňa, druhá obývačka, kde by sa cítili ako doma.

Aké boli prvé mesiace po otvorení?

Náročné, zaujímavé, naplňujúce… Síce sme nemali prax s vedením podniku, no mali sme bohatú prax ako konzumenti. A z praxe konzumentov sme veľmi dobre vedeli, čo chceme a čo určite nechceme. Úplné začiatky boli veľmi ťažké, tesne pred otvorením sme pracovali 16 až 20 hodín denne. Od 12. decembra bol ŽiWell otvorený prakticky stále až do Silvestra. Potom sme mali dva dni voľno, tak sme si prvýkrát vydýchli, pretože celé sviatky sme mali plno.

Našli si k vám ľudia cestu od začiatku?

Po otvorení boli sviatky, takže ako som už povedal, vtedy bolo úplne plno až do Silvestra. Potom prišli mesiace január a február, ktoré sú v rámci gastra vždy slabšie, ale nám to vyhovovalo. Aspoň sme si mohli utriasť predstavy a zamyslieť sa nad ďalším fungovaním, mnohé veci dokončiť alebo na nich popracovať.

Aj neskôr boli víkendy dobré, ale v dni ako pondelok a utorok k nám nechodil skoro nikto a tržba bola žalostná. Vtedy sme všetci pracovali ako brigádnici, dnes by sme si to už nemohli dovoliť. Ja som mal druhú prácu na plný pracovný čas, z ktorej som prišiel večer a víkendy som nastupoval na druhú šichtu v ŽiWlli. Takto som fungoval asi 3 mesiace. Naša klientela sa vyvíjala s nami, zákazníci prichádzali a odchádzali. Zaujímavé je, že niektorí ľudia pochopili komunitu ako druh nezávislého podniku, ako nejakú šedú zónu bez pravidiel, v ktorom si bude môcť každý robiť čo chce, kedy chce a ako chce. No napriek tomu, že sa snažíme vychádzať v ústrety mnohým nápadom a požiadavkám zákazníkov, anarchia u nás rozhodne nevládne.

Pomohlo založenie komunitného centra dostať sa Kvasu medzi ľudí?

Určite. Aj keď ŽiWell považujem za jednu z aktivít Kvasu, ľudia značku ŽiWell vnímajú viac ako Kvas. Podstatný rozdiel je ale v tom, že keďže komunitné centrum sa stalo našou každodennou prácou, môžeme si dnes dovoliť znásobiť aktivity Kvasu. Predtým sme všetky tieto veci robili po víkendoch, pretože 5 hlavných členov bolo cez týždeň mimo Piešťan, buď na vysokej škole, v práci, ja som bol dokonca 3 roky v zahraničí a cez emaily sme plánovali aktivity. Potom na víkend prišli a niečo zorganizovali a do roka sme spravili 5-6 akcií. Dnes sú to desiatky, možno stovky akcií ročne. V roku 2015 to výchádza v priemere na tri akcie za týždeň.

Mali ste nejaký vzor v komunitných centrách z iných miest, napríklad Stanica – Záriečie v Žiline?

Popravde som v Žiline nebol doteraz a ani v Bratislave, akurát som rok žil v Zaježovej, kde sa robia takéto komunitné akcie, ale nenazval by som to inšpiráciou. Myslím, že ľudia, ktorí robia takéto akcie, skôr reagujú na momentálnu situáciu, na to, čo v spoločnosti chýba a tak je to veľmi individuálny výber zacielený presne na miesto a čas, v ktorom pôsobia. Opakovať aktivity iných miest a centier by bolo kontraproduktívne, my sa snažíme napĺňať potreby Piešťan.

Ktoré z prvých aktivít alebo akcií Ti utkveli v pamäti?

Napríklad pravidelné nedeľné koncerty, ktoré u nás bývali až do leta. Ich organizácia bola síce náročnejšia, muzikantov sme zvážali po celom okrese, ale malo to svoju neopakovateľnú atmosféru. Hudobníci privítali možnosť zahrať si na novom mieste a nabrať čerstvú energiu a často hrávali zadarmo. Po lete sme už na to ale nemali toľko sily a teraz sa to snažíme obnoviť na trochu profesionálnejšej úrovni. Už tu muzikanti nerobia iba jamm session, ale vystupujú u nás kapely, aj keď do jamm session to niekedy skĺzne. Od jesene mávame aspoň dva tri nedeľné koncerty mesačne, býva tu kvalitná hudba, je to oveľa profesionálnejšie a s inou organizáciou.

Čo je podľa teba najvýraznejšia aktivita komunitného centra?

Najväčšia akcia je samotný ŽiWell, ale moja srdcovka sú žaby. Robíme to roky, z obyčajného ochranárskeho prenášania žiab sme spravili tému, zapojili sme verejnosť a posunuli to do iného rozmeru. Druhý výrazný projekt sú ekovýchovné programy pre školy. Jeden je o obojživelníkoch, s tým sme boli na všetkých školách v Piešťanoch a okolí takmer vo všetkých triedach prvého stupňa. No a teraz máme nový program o odpadoch, ktorý sa volá Neodpadni. Dokopy sme ich predstavili asi 1300 deťom.

V čom je ŽiWell výnimočný oproti iným podnikom?

Najzásadnejší rozdiel vidím v tom, že my sme neotvárali primárne bar, ale komunitné a kultúrne centrum. Chodia k nám decká s rodičmi, rodiny, ľudia sa navzájom poznajú zvonku aj z iných akcií. V ŽiWlli je pravidelný bohatý program. Koncerty, vernisáže, divadlo, rozprávania, debaty. Pravidelné jazyčenie v štyroch svetových jazykoch, na ktoré teraz chodí každý týždeň viac ako 20 ľudí. Taktiež naša ponuka je výnimočná tým, že vo všetkom od kávy a piva až po občerstvenie sa snažíme prioritne ponúkať lokálne produkty. V neposlednom rade poskytujeme pomoc ľuďom s nápadom. Mnohí by chceli zrealizovať nejakú akciu, ale nemajú celkom presnú predstavu o jej uskutočnení, tak mu pomôžeme s organizáciou a poskytneme priestor.

Čo je podľa teba najcennejší prínos podniku?

Neviem. Popravde robíme množstvo vecí, ale jedná sa skôr o spolunažívanie s bežným človekom a poskytovanie mu príjemného priestoru s rôznym využitím, prípadne podporou lokálnych producentov. Nič bombastické a veľké za tým nie je.

Ako relaxujete?

Popravde nijako, na relax nemáme čas. Vlastne si uvedomujem, že na to, aby človek mohol plnohodnotne relaxovať je treba vydať ďalšiu energiu. A tak je často pohodlnejšie sa len tak niekam zvaliť a skúsiť vypnúť, ale to tiež moc nefuguje.

Vaša práca je veľmi zaujímavá, ale asi si pri nej veľmi neoddýchnete?

Práca nás síce baví, ale relaxom by som ju nenazýval. Každú akciu, každú aktivitu sa snažím brať seriózne a profesionálne, a tak sa pri nich nestíham baviť. Je to vlastne paradox, že prinášame ľuďom to, čo nás baví a čo nám chýba, ale sami si to nakoniec neužijeme, lebo sme v práci.

Aká je komunita ľudí, ktorí k vám momentálne chodia?

Pozorujem, že ľudia majú k sebe stále ďalej a ďalej, napriek všetkému čo robíme. Nie je to problém Piešťan alebo Slovenska, je to tak v celom ekonomicky vyspelom svete. Moderná technika ničí vzťahy, pred jej príchodom mal svet inú atmosféru. Človek komunitu potrebuje, ale stráca ju, pretože do jej vytvárania a udržiavania je treba vkladať nejakú energiu a pre ľudí je jednoduchšie izolovať sa a kontakt si suplovať prostredníctvom sociálnych sietí. No nie je to to isté ako ísť von a robiť niečo spolu. Sám mám tieto sklony, no snažím sa s tým bojovať a dúfam, že aj ŽiWellom ponúkame lepšiu alternatívu.

Je podľa teba v dobe sociálnych sietí život komunity dôležitý?

Z pohľadu fyzického prežitia to dôležité nie je. Otázka znie, akú kvalitu života chceme žiť. Človek je tvor spoločenský a bez ľudí trpí, napriek tomu, že si to nemusí uvedomovať. Niekedy to prerastie aj do výrazných problémov ale často človek žije desaťročia a neuvedomuje si ako stráda. Rovnako pozorujem rozpad rodiny. Dnes je trend, aby mladá rodina žila samostatne. Pritom prirodzené je žiť vo viacgeneračnej komunite (rodine). Takto sa pretrhávajú putá a väzby, je to škoda.

V posledných rokoch sa komunitný život akoby vracia do minulosti. Ako vnímaš tento posun?

Je to prirodzené. Komunity reagujú na potreby spoločnosti. Akurát by tieto aktivity mali byť podľa mňa viac automatické. V ideálnom prípade by pre ľudí malo byť samozrejmé, že ak treba v meste opraviť detské ihrisko alebo vyzbierať odpadky, tak sa to proste spraví a netreba na to špeciálny názov „aktivizmus“. Malo by to byť prirodzenou súčasťou života človeka, aby nemuseli vznikať dotačné programy a nemuselo sa o tom vôbec hovoriť. Keď by som mal pred sto rokmi nejaký problém a vedel by som, že sused ho má tiež, tak by sme sa dohodli a za jedno popoludnie sme ho spoločne vyriešili. Myslím, že vtedy nebolo veľa „aktivistov“ a problémy komunity sa riešili tak ako prichádzali.

Prečo myslíš, že ľudia prenášajú zodpovednosť za svoje problémy na iných a očakávajú, že niekto iný ich vyrieši?

Lebo je jednoduchšie vyhovoriť sa a povedať kto druhý za to môže ako vstať a niečo urobiť. Tento trend sa navyše prenáša generáciami. Do určitej miery za to môže socialistický režim. Všetko bolo všetkých a nič nikoho. Na všetko bol nejaký človek, ktorý to riešil a bežní ľudia nemali majetok, o ktorý by sa museli starať, teda okrem bytu, auta, záhrady… Ale už aj ten byt a bytový dom boli napríklad družstevné, ihrisko mestské, firmy štátne… Bola im zobraná zodpovednosť, aby neboli nebezpeční pre režim. Tam sa to podľa mňa do veľkej miery pretrhalo. Niečo má riešiť úrad, mesto, konkrétna organizácia, ale keď vidím na stránke Odkaz pre starostu sťažnosť, prečo sa niekde na zemi povaľuje igelitka, tak mám dosť.

Potrebujete pre svoje aktivity aj nejakú podporu? Čo 2 %?

Určite, naše aktivity zahŕňajú množstvo výdajov, ktoré nie sme schopní pokryť len z našich zdrojov. Už len keď ideme vytlačiť plagáty na nejakú akciu, je to 50 eur a to je len malá položka. Vzhľadom na to, koľko robíme programu za minimum peňazí, nejaké dotácie potrebujeme, aby sme tento trend týkajúci sa množstva akcií a kvality dokázali udržať alebo ešte zlepšiť. Všetci nám vychádzajú v ústrety a dávajú nám nejakú zľavu, lenže všetci z toho žijú a zadarmo nám to dať nemôžu. Ja tomu rozumiem. Ak by sme dve percentá nedostali, neznamená to, že na konci mesiaca zatvoríme, nepotrebujeme ich bytostne. Dávajú nám ale slobodu, možnosť viac rozmýšľať, pustiť sa do nových vecí, ktoré sú vždy rizikové, robiť program kvalitnejšie a s kvalitnejšími ľuďmi.

Na čo by ste v najbližšej dobe chceli využiť dve percentá?

V pláne máme tri veci: vytvorenie jednotného informačného kanála pre Piešťany, ktorý by ľudí informoval o všetkých kultúrnych, športových, hudobných podujatiach, workshopoch atď. Začať by sme chceli tlačenou formou, plagátom, ktorý by bol verejne prístupný a kde by si mohli ľudia oznamovať svoje akcie, ideálne zadarmo. Druhá vec je, že by sme chceli zrevitalizovať volejbalové ihrisko pri Váhu, a oživiť jazierko, ktoré je na pešej zóne pred Edenom.

Čo by si Kvasu a ŽiWellu prial do budúcnosti?

Aby bol ešte komunitnejší ako doteraz, ale nie v zmysle, že sa uzavrie, ale skôr že poskytne ešte viac pocitu prijatia pre ľudí, ktorí to potrebujú a sú pripravení dať tiež niečo zo seba. Ďalej aby sme mali cit pre našu prácu, aby sme neskĺzli do stereotypu a tiež, aby sme na to všetko dokázali nájsť peniaze. Bol by som tiež veľmi rád, ak by aktivity občianskeho združenia Kvas a ŽiWellu podporili 2 % z daní všetci tí, ktorým sa páčia a ktorí oceňujú náš prínos pre komunitu v Piešťanoch a okolí.

-lt/Foto: archív OZ Kvas-

Reklama