Fotograf Ivan Mocko si v nemocnici prešiel peklom, ale objavil v ňom skutočné hodnoty

Reklama

 

 

 

 

Piešťanský fotograf Ivan Mocko prežil v uplynulom roku veľmi búrlivé obdobie. Bol hospitalizovaný v Nemocnici Alexandra Wintera, kde mu diagnostikovali nádor na mozgu, operovaný na bratislavských Kramároch a na miestnej jednotke intenzívnej starostlivosti si prešiel peklom. Počas svojho pobytu v nemocnici nafotil množstvo silných dokumentárnych fotografií, ktoré sa rozhodol vydať v knihe s názvom Džony Nenápadko – Fantóm Nemocnice. Výťažok z jej predaja poputuje na charitatívne účely, peniaze sa autor rozhodol venovať deťom na detskej onkológii. V rozhovore sa dozviete viac o jeho tvorbe, ale aj knihe a o tom, ako mu pobyt v nemocnici zmenil život.

Reklama

 

Aké boli tvoje fotografické začiatky?
Vždy som mal chuť niečo tvoriť. Na strednej som sa venoval hudbe a DJ-ingu, graffiti, a tiež streetartu. Ako roky pribúdali, väčšinu z týchto vecí som prestal postupne robiť. Začal som pracovať ako grafik a odtiaľ bol ku fotografii iba krok, pretože tam som robil produktovú fotografiu. Po nociach som zase začal fotiť nočné Piešťany a vtedy ma to chytilo.

Ako si sa dostal k foteniu aktov?
Jedna kamarátka ma v tomto období poprosila, či by som jej nenafotil nejaké portréty, potom sme urobili pár glamour fotiek a zistil som, že ma to baví. Vždy som bol komunikatívny typ človeka a pri fotení som túto svoju vlastnosť mohol naplno uplatniť. Od fotiek ľudí bol iba krôčik k foteniu aktov, ktorým som sa potom venoval ďalších osem rokov.

Reklama

 

 

Bolo ťažké s tým začať?
Začiatky boli veľmi ťažké. Hlavne prvé dva roky. Na fotenie aktov sa zháňajú modelky dosť ťažko a to ukecávanie a presviedčanie bolo naozaj náročné. Keď som už mal hotové portfólio a začal som vystavovať na foto serveroch, modelky si ma začali vyhľadávať samé. Akty som si z časti vybral aj preto, že ich fotenie je veľmi ťažké. Hranica medzi umením, pornom alebo gýčom je totiž naozaj veľmi tenká.

Ako ľudia na Slovensku vnímajú tvoje fotografie?
Je zaujímavé, že Slovensko je v tomto smere dosť konzervatívne a puritánske. Keď sa na Slovensku povie akt, každý si hneď predstavuje nejaké ťažké porno. Veľa ľudí to odsudzuje a namiesto toho, aby si doma zavesili pekný umelecký akt si radšej kúpia nejakú gýčovú krajinku. Najlepšie západ slnka pod palmami alebo jeleňa v ruji. V Čechách je to napríklad omnoho otvorenejšie.

A čo výstavy doma?
Na Slovensku o mne veľa ľudí nevie a celkovo sa tu dosť nerád prezentujem. Zatiaľ som u nás mal len tri autorské výstavy a nechcel som okolo seba vytvárať zbytočný humbug. Omnoho viac sa mi darí v susedných Čechách, čo sa týka výstav, a tiež zháňania samotných modeliek. Mám pocit, že v zahraničí je to v tomto smere otvorenejšie. Za posledné roky som mal takmer 55 kolektívnych výstav po celom svete.

Viem, že za svoje fotografie si získal viaceré ocenenia. Ktoré z nich je pre teba najcennejšie?
Napríklad v máji, keď som ležal v piešťanskej nemocnici, tak som mal výstavu v Hongkongu. Za tie dva roky som získal 27 rôznych medailových ocenení takmer všetkých fotografických asociácií vo svete.

Ceníš si niektoré z nich viac ako ostatné?
Mám jednu fotografiu, za ktorú som dostal v januári 2014 ocenenie FIAP, čo je cena medzinárodnej asociácie umeleckých fotografov. Je to asi najprestížnejšie ocenenie. Nafotil som modelku a fotky som nechal ležať, pretože som nevedel, čo s nimi. Táto fotografia strašne dlho zrela a takmer som ju vymazal. Z času na čas som si ich otvoril, pozeral na ne a nevedel som ako s nimi pracovať postprodukčne. Asi po roku som jednu z týchto fotografií začal kolorovať, pracovať vo vrstvách a zistil som, že to, čo robím sa začína podobať Saudkovým kolorovaným fotografiám. Tak sa vlastne zrodil môj farebný štýl. Zaujímavé bolo aj prvé ocenenie, pretože som ho dostal za mužský akt. Mužské akty som nikdy nefotil, pretože mi to pripadalo neprirodzené, ale jeden bývalý spolužiak ma na takéto fotenie nakoniec prehovoril. Toto fotenie bolo naozaj extrémne náročné pre neho aj pre mňa, ale keď som fotky ukázal Tiborovi Huszárovi, strašne sa mu sa páčili. Poradil mi, aby som tieto fotky poslal do súťaže. Tibor zomrel a ja som týždeň po jeho smrti získal zlatú medailu americkej asociácie. Tuto cenu teda pripisujem skôr Tiborovi, lebo on vybral fotku, ktorá vyhrala a ku ktorej som ja nemal nijaký zásadný vzťah.

Spolupracuješ s modelkami opakovane?
Určite áno a myslím, že je to vlastne prirodzené. S niektorými modelkami som spolupracoval štyri alebo päť rokov a často sa z nás stali priatelia.

Ako si v úvode prekonával nahotu?
Zo začiatku som si ani poriadne neuvedomoval, že predo mnou stojí niekto nahý. Riešil som kopec iných vecí od svetla, nastavení fotky, kompozície, až po vystihnutie myšlienky konkrétnej fotografie. Tieto veci som si často uvedomil až pri úpravách. Moje prvé fotky boli navyše strašne strnulé, pretože som sa venoval viac veciam okolo ako samotnej modelke. Navyše to neboli profesionálne modelky a mnohé z nich stáli pred objektívom vôbec po prvý krát. Vtedy mi skvele poradil môj kamarát Tibor Huszár, ktorý mi povedal, nech im nechám v ateliéri úplne voľné pole, zbytočne ich nearanžujem, jednoducho nech sa normálne rozprávame a počas toho niečo nafotím. Odvtedy sú tie fotky omnoho lepšie a prirodzenejšie.

Máš nejaké teoretické fotografické vzdelanie?
Pravda je tá, že študovať som začal až teraz. Keď som nafotil svoje prvé akty, mal som obdobie, že som rok nechytil fotoaparát do ruky. Bol som zalezený v knihách o umení, najmä výtvarnom. Veľmi ma inšpirovali Caravaggiove a Rembrandtove obrazy, a to ako pracovali so svetlom a tieňom, čo som sa potom snažil dostať do svojich fotografií.

Máš vzor v niektorom z fotografov?
Ani nie tak vzor ako skôr obľúbených autorov. Nikdy som napríklad nemal vzťah k reportážnej fotografii, až kým som sa nezoznámil s Tiborom Huszárom. On je vlastne taký môj fotografický otec. Veľmi rozšíril moje obzory a celkovo pohľad na fotografiu. Poväčšine som robil figurálnu a aranžovanú tvorbu a na dokumentárnu fotku som nemal nikdy odvahu. Až kým som sa nedostal do nemocnice. Keď som videl všetko, čo sa tam deje, povedal som si, že kašlem na svoje morálne zásady alebo predsudky a musím to nafotiť. Vtedy som vlastne nafotil prvé fotografie.

Ako teda vznikali fotky do knihy Džony Nenápadko – Fantóm Nemocnice?
Tento dokument som v nemocnici začal fotiť z toho dôvodu, že som potreboval niečo robiť. Nakoľko som bol v Bratislave na neurochirurgii zavretý vyše mesiaca, mojím jediným kontaktom s okolitým svetom bol telefón. Zo začiatku som si robil srandu, fotil som všelijaké zátišia, fetiše socializmu a kontrast medzi priestormi existujúcimi hádam od dôb Lenina, prepchatými špičkovým lekárskym vybavením. Fotil som výhľady na Bratislavu, východ slnka nad Slavínom. Po týždni som sa definitívne rozhodol, že budem fotiť úplne všetko, teda aj spolubývajúcich. Flákal som sa po chodbách ako taký príznak. V noci som nemohol spať, a tak som postupne preliezal celé Kramáre od deviateho poschodia až po mínus štvrté. Fotografia sa v tomto období stala takou autoterapiou a často som spomínal práve na Tibora Huszára, ktorý mal tiež jednu knihu z nemocničného prostredia, ktorú ako jedinú nafotil digitálom. Ja som túto knihu nafotil kompletne celú mobilom a je z časti spomienkou na môjho učiteľa i priateľa v jednej osobe.

Nemal si v nemocnici problém s fotením?
Celú dobu som sa tváril, že nefotím. Jednoducho, že som na facebooku, píšem smsky a že nefotím. Celé to bolo také voyeuristické, a vtedy som pochopil, čo Henri Cartier Bresson myslel pod pojmom rozhodujúci okamih vo fotografii. Veľa fotiek mám len v kategórii pamäťová, teda, že sa mi danú situáciu nepodarilo odfotografovať, a tak zostane len v mojej pamäti. Riadil som sa ešte jednou radou od Tibora, ktorý mi povedal, nech sa pri dokumentárnej fotografii nikdy nepýtam človeka, či ho môžem fotiť, pretože sa začne hrať a štylizovať do nejakej pózy a stráca to autentickosť. Najprv som teda fotil a až potom som sa pýtal.

Prečo si sa rozhodol vydať knihu?
Najprv ma kamaráti presviedčali, aby som urobil v Plzni výstavu, ale potom som si povedal, že lepšie bude vydať knihu. Takto bude mať dosah na viac ľudí. Je to taká moja osobná spoveď toho, čo som tam za mesiac hospitalizácie zažil. Zo všetkého vo svojom živote sa snažím dostať niečo dobré a tak som sa rozhodol, že výťažok z tejto knihy pôjde na detskú onkológiu. Mám tam dohodnuté stretnutie s psychológom, ktorý mi poradí s výberom detí, ktoré ich najviac potrebujú.

Venoval si sa charite aj predtým?
Popravde nie, aj keď som prispieval na dobrého anjela a podporoval útulok a slobodu zvierat. Choroba ma dosť zmenila a za svoj zdravotný stav som z časti zodpovedný aj ja sám, životom aký som viedol. Deti za onkologické ochorenia nemôžu a myslím, že pomoc takýmto rodinám je veľmi dôležitá.

Koľko fotiek si v nemocnici nafotil a koľko ich kniha obsahuje?
V nemocnici som nafotil asi 250 fotiek. Po prvom výbere ich bolo 190 a nakoniec som vybral 151 fotografií, ktoré som sa rozhodol dať do knihy. Pridal som k nim ešte dva zaujímavé zábery, ktoré sa mi podarili urobiť na kontrole na magnetickej rezonancii. Celkovo má teda kniha 153 fotografií a 3 strany textu.

Prešli fotografie nejakou postprodukciou?
Absolútne žiadnou. Všetko je to fotené na mobil a fotky nie sú vôbec upravované. Veľa fotografov si myslí, že záleží na technike, na cene vybavenia. Ja mám teóriu, že dobrá fotka sa dá spraviť aj škatuľou od topánok a dôležité je hlavne to, ako veci vnímate. Treba sa pozrieť napríklad na fotky Miroslava Tichého, ktorý si v živote nekúpil fotoaparát a zväčšovák si spravil z roličiek od toaletného papiera a pritom má úplne nádherné fotografie.

V akom náklade Džony Nenápadko vyjde?
Kniha vyjde v náklade 200 kusov a predávať ju chcem cez facebook a portál sashe www.sashe.sk/artphotopn, kde je už teraz v predpredaji. Problém bol s financovaním jej vydania, pretože po prvej predbežnej kalkulácii sa mi pretočili panenky a myslel som si, že nemám šancu to ufinancovať. Veľmi mi pri tom pomohla kamarátka, s ktorou som vyrastal, pretože zorganizovala medzi mojimi priateľmi zbierku a bol som veľmi prekvapený, koľko sa vyzbieralo.

Čo bol najsilnejší moment tvojho pobytu v nemocnici?
Najsilnejšie momenty som zažíval, keď som bol takmer osem dní na JIS-ke. Ostatní pacienti tam trávili tak deň alebo dva. Bol som jediný pacient, ktorý bol celú dobu pri vedomí. Churchill raz povedal: „Keď prechádzate peklom, nezastavujte“. Ja si myslím, že tá JIS-ka bola takým mojím peklom a veľmi obdivujem personál, ktorý tam pracuje. Oproti mne ležal chalanisko, ktorý mal osemnásť rokov, celý život športoval a robil thajský box. Na zápase dostal úder do hlavy a upadol do kómy s minimálnou šancou, že sa preberie. A podobných prípadov tam bolo viac.

A aký bol najkrajší moment tohto „pekla“?
Pred operáciou som kvôli nádoru strácal zrak, na jedno oko som nevidel skoro vôbec a na to druhé som tiež prestával vidieť. Najkrajší moment bol asi keď som sa prebral po operácii a videl som normálne. Vtedy som sa od radosti rozplakal. Po dvoch dňoch mi sestrička na JIS-ku prepašovala telefón a mohol som konečne zavolať rodičom a keď som počul mamin hlas, tak som bol naozaj dojatý. Keď som s nimi potom po dvoch týždňoch sedel na káve bolo to pre mňa strašne silné a krásne zároveň. Zvláštny bol ten istý večer. Keď sme sa stretli s rodičmi popoludní, to miesto žilo, bolo tam veľmi veľa ľudí, a keď som tam večer sedel sám bolo to všetko prázdne a smutné.

Zmenila ťa choroba a pobyt v nemocnici?
Samozrejme. Zmenilo to môj pohľad na svet. Odkedy som sa dozvedel, že mám nádor na mozgu, inak vnímam veci, omnoho viac si užívam život a teším sa z maličkostí, ktoré možno niekomu inému prídu banálne. Pozitívom na tom všetkom je to, že som si uvedomil, že mám okolo seba veľa priateľov a stmelilo to aj našu rodinu.

Ako sa k tvojej chorobe postavili priatelia?
Predtým ako som išiel do nemocnice som si myslel, že v živote som na všetko sám a nemôžem sa vôbec na nikoho spoľahnúť. Až keď som v máji skončil v piešťanskej nemocnici, zistil som koľko mám priateľov a koľko ľuďom na mne záleží. Psychická podpora a energia, ktorú som od nich dostával mi dala nesmierne veľa. V Bratislave ma bola pozrieť moja kamarátka, ktorá písala aj úvod do knihy a rozprávali sme sa o mojej obľúbenej fotografke. O dva dni kamarátka prišla znova a priniesla mi knihu od tejto mojej obľúbenej autorky.

Aké máš plány do budúcnosti?
Uvedomil som si, že človek by nemal nejako extra plánovať. Snažím sa užívať si každý okamih. Človek by mal žiť teraz . Mám síce nejaké ciele, ktoré by som chcel naplniť a dúfam, že sa mi to podarí, ale v prvom rade sa chcem dať do poriadku zdravotne a momentálne sa chystám vrátiť do školy a urobiť skúšky.

-lt/Foto: Ivan Mocko-

Reklama