Koktail
Fotopríbeh na pokračovanie: Šťastné a veselé po indicky (2)
Na Vianoce to v Hindupure vôbec nevyzerá po slovensky. Vonku slnečno a 34 stupňov, čižmičky sa nenosia a Dedo Mráz by asi zodral sane. So stromčekmi to tiež vyzerá biedne. Na väčšine územia holé skalnaté kopce, údolia sú miestom monzúnových jazier, občas húština pichľavých kríkov a medzi vyprahnutou červenou zemou sem tam aj dáke stromy. Tak vyzerá najsuchšia časť Indie, štát Andhra Pradesh, kde sme sa vybrali experimentovať s Permakultúrou.
Sladučké mandarínky v zelenej šupke, banány výraznej chuti, kokosy na sto spôsobov, obrovské ananásy, kešu oriešky a všakovaké dobrotky, ktoré sme doteraz poznali len z dovozu, to všetko si teraz užívame denno denne, ako vianočne. Kilo banánov tu vyjde na 50 centov a ovocie neraz tvorí polovicu nášho denného menu.
Zhon na ulici sa počas Vianoc nemení, viac menej chaoticky sa tam jazdí každý deň, či je piatok, či nedeľa. A najdôležitejšou časťou auta hádam ešte pred brzdami a kolesami je klaksón. Klaksón musí byť dostatočne hlučný a najlepšie aj vyhrávať rôzne melódie, ak je auto malé, tak aj dve naraz. Celá doprava sa viac sústredí na očný kontakt, smerovka sa hádže rukou a vytrúbiť si treba každú odbočku.
Nákupné šialenstvá tu neexistujú. Ani nie, každý predajca má svojich povestných „ten minits“, čo znamená jednu minútu alebo jednu hodinu. Pri príchode do obchodu dostanete pod zadok stoličku a do ruky šialene sladký čierny „čaj“ s mliekom. Keď sa cítite pohodlne, prehliadka obchodu sa môže začať. Ako v každej rozvojovej krajine, globálne vplyvy sa pomaly prejavujú. Domáce sladkosti predávané na ulici nahrádzajú tie strojové, vo farebnom lesknúcom sa plaste. Staré obchodíky, kde vám jeden človek zošije na kolene dušu z auta a druhou fúka novú pneumatiku, vo väčších mestách striedajú salóny. Je to asi taká skúška pre každú krajinu, či si viac bude vážiť ručnú prácu svojej kultúry alebo nepoznané americké výdobytky konzumnej kultúry. Ale o tom viac v osobitnej časti tohto fotopríbehu na pokračovanie.
Vrátim sa ešte k Vianociam. Vyzdobené domy svetielkami, to sa tu vidí na každej väčšej oslave, veľmi ľahko sa tak dá poznať, že má niekto svadbu. Zopár svetielok občas lemuje cesty k chrámom. Vianoce pre mňa znamenajú oslavu výhry svetla nad tmou, či konca starého a začiatok nového. V Indii má k Vianociam podľa mňa veľmi blízko hinduistický sviatok Diwali – sviatok svetiel, ktorý sa oslavuje v novembri. Ľudia ho slávia podobne, stretávaním, obdarovávaním a papaním sladkého… Po domoch si rozostavia množstvo tradičných hlinených kahančekov s olejom a knôtom. Večer zdobia oblohu množstvá jačajúcich svetiel, ohňostrojov a výbuchov tak, ako u nás na Silvestra.
Celkovo je v Indii len cca dve percentá kresťanov, v menšine s hinduistami a moslimami. India hostí množstvo vyznaní a náboženstiev a dá sa povedať, že na každý deň by mohlo pripadať viacero sviatkov. India oslavuje každý deň. A s tým sa dokážem tiež zžiť, netreba predsa čakať na konkrétny deň v roku, aby som si našla čas sedieť v kruhu s priateľmi a blízkymi, netreba mať špeciálnu príležitosť na to, aby sme sa mohli obdarovať a želať si šťastné a veselé.
Aj keď trošku neskôr, ale predsa, rada by som aj ja Vám popriala na tej ďalšej špirálke života zas o rok vyššie, spokojnejšie a šťastnejšie, s láskou v srdci aj na jazyku a prianiami čakajúcimi na splnenie za najbližším rohom… S hlavou plnou vesmírnych nápadov a nohami pevne na zemi, nech sa vám tak deje.
-Vernika Repková/Foto: Veronika Repková, image.google.com-
Čítajte tiež: Fotopríbeh na pokračovanie: Zavolala si nás India (1)