Koktail
Kata Sedlak: Fotografovanie je pre mňa spôsob, ako sa vyjadriť
Piešťanka Katarína Sedláková, alebo ako ju pozná fotografický svet: Kata Sedlak, pred pár dňami získala prestížne ocenenie. Jej sériu čiernobielych snímok Chlapčenské leto odborná porota ohodnotila ako tretiu najlepšiu v kategórii Každodenný život v súťaži Slovak Press Photo 2015. Cenu autorke odovzdala riaditeľka súťaže Jana Garvoldtová na slávnostnom vyhlásení výsledkov v stredu 21. októbra 2015 v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca v Bratislave. My sme sa s Katarínou stretli o deň neskôr – vo štvrtok na Charitatívnom aukčnom bazáre Adeli, do ktorého venovala veľkoformátovú fotografiu Dvojičky. Tá sa okrem iného ocitla aj medzi snímkami dňa v internetovej verzii National Geopraphics a bola fotkou týždňa v magazine Leica fotografie international. Fotografiu na plátne vydražil záujemca za 550 eur, ktoré budú použité na liečbu chorých s neurologickými problémami. Pri našom stretnutí sme sa porozprávali o najmä o tom, čo pre ňu fotografovanie vlastne znamená.
Skúsim úplne od začiatku – ako ste sa vlastne dostali k fotografovaniu?
Začínala som dosť skoro, fotila som najprv na klasický analógový film, také tie obvyklé scenérie, čo ponúkalo mesto – sochy, príroda, a potom som pomaličky prechádzala k tomu, že ma veľmi baví portrétovanie a ľudia. Na čas to ustalo, lebo ma viacej zaujal grafický dizajn, ale úplne naplno som fotografii začala prepadať okolo roku 2005 a v roku 2013 to u mňa prepuklo úplne. Vtedy som zistila, že je presne to, čo ma baví.
Čo znamená veľmi skoro, kedy asi?
Mohla som mať nejakých 16 rokov.
Viedol Vás niekto, pomáhal Vám?
Nikto ma neviedol, akurát otec mi pomáhal od začiatku finančnou podporou. Bola som skôr taký samorast, ktorý si fotil, ale nedával tomu nejakú vážnosť. No, keď už sa začalo o mojich fotkách písať a rozprávať, tak som sa začala viacej zaujímať o ľudí, ktorí v tomto odvetví fungujú a vtedy som stretla Matúša Zajaca. Jemu sa môžem poďakovať, že mi ukázal, ako sa robí dobrá dokumentárna fotografia.
Spomínate, že sa o Vašich fotkách začalo písať, povedzte nám o tom viac…
Na Slovensku som nepublikovala nič, len na internete. Tak ma našla aj Romana Juhásová, vďaka ktorej som sa ocitla v projekte Neviditeľní fotografi. Priniesol ho Webmagazin.sk v spolupráci s Robert Vano Gallery. V rámci neho predstavovali zaujímavých slovenských a českých fotografov, o ktorých sa na Slovensku nevie alebo veľa nehovorí. Medzitým sa mi podarilo uverejniť sériu Family stories v španielskom magazíne Dodho, cez tieto odkazy sa ku mne dostala Romana a oslovila Roberta Vana, či by ma zaradil do projektu.
Vaše fotografie ste poslali aj do Vogue, je to tak?
Už to ani nepočítam (úsmev) mám tam uverejnených cez 250 fotiek. Vogue má veľmi dobrých editorov, patria medzi špičku, čo sa týka výberu snímok. Ak im posielate fotografie a editor uzná, že sú dobré a autor by mohol aj niečo dosiahnuť, tak ho prezentujú na svojej stránke. Na začiatku mi to veľmi pomohlo, cez takýchto ľudí, ako to oni vidia, ktoré snímky vyberajú, sa človek veľa naučí ako a čo fotiť. Za tie tri roky na internete som sa aj vďaka týmto editorom veľa naučila, a teraz už viem, čo chcem.
Vrátim sa ešte k tomu Matúšovi Zajacovi (známy slovenský dokumentarista, pozn. redakcie) absolvovali ste u neho nejaký kurz?
Minulý rok som sa zúčastnila jeho workshopu, ktorý sa konal v cigánskej osade Muráň . Vznikla celkom zaujímavá séria fotografií, ktorú mám veľmi rada. Išlo ale tiež o veľký zážitok z psychologického hľadiska – ste hodení do prostredia, ktoré je na jednej strane príjemné, ale na druhej aj veľmi nepríjemné. Musíte sa zorientovať v nie celkom bezpečnom okolí, začať aj s tými ľuďmi komunikovať, aby ste si získali ich dôveru a za niekoľko hodín urobiť aspoň pár dobrých dokumentárnych fotografií ako reportáž zo života osady.
Čo podľa Vás robí fotografiou dobrou?
Emócia. Dobrá fotka jednoducho musí donútiť, aby ste si ju zapamätali, aby vyvolala emóciu. Stačí dve, tri sekundy a viete, že sa vám páči. Ale nechcem zovšeobecňovať, lebo každý má rád niečo iné. Pre mňa dobrá fotka práve taká, ktorá sa mi páči. A nikoho nenútim, aby sa vyjadroval o mojich fotkách ako o dobrých. Ale som rada, keď sa páčia, keď sa zhodne odborná porota aj laik. Je to veľmi príjemný pocit. Niekedy som si myslela, že moje fotky oceňuje tak päť percent ľudí, ale postupne zisťujem, že ich je oveľa viac. Ale neviem o nich veľmi rozprávať. Pýtajú sa ma, ako to cítim, keď fotím, ale ťažko sa mi niečo také vysvetľuje. Pre mňa je fotografovanie spôsob, ako sa vyjadriť. Ide akoby o môj obraz, ktorý mám v hlave a jednoducho ho potrebujem dať von. Takto vidím svet a je pre mňa absolútne prirodzené ho takto vidieť.
Tá prirodzenosť ale často prichádza aj zvykom, keď sa tomu najskôr roky venujete, až to ide z Vás akoby samé…
Áno, je to poriadna skúška, nevzdať sa. Teraz , keď sa spätne pozriem, boli to naozaj tri roky driny . Ale tým, že som bola dlho na materskej dovolenke, fotky ma zachránili, aby som sa nezbláznila. Išlo o veľmi dobrý tréning pre mozog. Keď som si sadla k počítaču, konečne som mohla robiť niečo iné ako len byť matkou.
Tak túto situáciu viem veľmi dobre pochopiť, pretože som ju prežívala podobne s písaním. A teraz vidím za všetkým článok, príbeh…Pozeráte sa aj Vy na svet tak, že: „toto by bola dobrá fotka“?
Áno, samozrejme, ľudia okolo mňa už vedia, že keď prižmúrim oči, tak v duchu fotím.
A prečo čiernobiela? Vyvoláva vo vás nejaký retro pocit?
Nie, u mňa čiernobiela fotografia nemá s retrom nič spoločné, tam sú emócie…Akonáhle zmizne farba, ostane iba podstata tej fotografie, buď výraz, scéna alebo svetlo. Jednoducho tá dramatickosť, fotografiu nenarúša nič farebné, neodvádza pozornosť od témy, ktorá je pre mňa najdôležitejšia, Odfotím občas aj farebnú, ale ešte asi neprišiel ten správny čas, stotožniť sa s farbou.
So snímkami sa ešte nejako aj hráte, upravujte ich?
Postproces je, samozrejme, dôležitý. Tým, že ma bavil grafický dizajn, tak sa mu venujem veľmi poctivo. Aj preto, aby bola fotka taká, akú ju vidím. Ale nezasahujem do ničoho zásadného, len sa hrám s čiernou a dotváram tú dramatickosť.
V sérii Chlapčenské leto alebo Boyhood ale aj na iných fotografiách sú najmä Vaše deti. Čo Vám je teda bližšie – portrét alebo dokument?
Portrét ma veľa naučil. Hovorí sa, že dobrý dokumentarista musí byť aj dobrý portrétista. Jednoducho, ak neviete robiť portrét, alebo vystihnúť chvíľu toho človeka, tak fotka nemá správnu váhu. Ale dokument ma veľmi baví. Stále v ňom hľadám aspekty svetla alebo pózu, čakám na ňu. Potom sa tie fotografie stávajú akoby viac výtvarnými. Niekde napísali, že sú ako „vytrhnuté z filmu“. Jednoducho majú svoj dej. Čo sa týka detí, zdokumentovávam ich od roku 2013. V tomto roku asi najsilnejšie. Lebo toto leto bolo ich chlapčenstvo neuveriteľne krásne. Preto som sa rozhodla, že uverejním túto sériu fotiek ako Boyhood, Chlapčenské leto.
Sedem. Sú veľmi pozitívne, preto keď som sa dozvedela, že ich porota ocenila, strašne ma potešilo, že v tejto dobe vedia prijať novinári aj šťastnú tému a pekný každodenný život. Nie je na nich nič negatívne, žiadne sociálne slabé pomery, žiadne násilie, smútok, plač. Toto leto sme prežili s chlapcami šťastne, napriek tomu, že sme práve rozišli s manželom. Našli sme si jednoducho spôsob, ako ho stráviť príjemne, ako sa spolu zabaviť a máme z toho aj úžasný výsledok. Napríklad starší Oliver už je aktívny, povie: „Poď, urobíme niečo, sú krásne mraky.“ Lebo vie, že fotím, keď sú mraky. V editovaní fotografií a výbere pre Slovak press photo mi pomáhal Tomáš Halász z magazínu mono.sk, ktorému budem do konca života vďačná za jeho ľudskosť . Musel sa so mnou veľmi vytrápiť, ale vydržal to a vďaka nemu vznikol ten krásny výber.
Do aukcie ste venovali fotografiu Dvojičky, prečo práve túto?
Pre mňa má fotografia Twins, na ktorej sú kamarátkini chlapci, momentálne najvyššiu hodnotu. Bola to presne tá dokonalá sekunda, kde hralo všetko tak, aby vznikla dokonalá fotografia. Pre mňa je v téme Twins, ktorej sa chcem venovať dlhodobo, ako ikona. Aj inak mi je táto téma veľmi blízka, pretože sama pochádzam z dvojičiek. Bohužiaľ, moja dvojička už nežije. Možno preto chcem vidieť, ako tieto dvojičky vyrastajú, lebo ja som nemala tú možnosť.
Na záver už len otázka, čo bude ďalej? Chcete sa fotografii venovať naplno?
Áno, určite, baví ma to, fotím s ľahkosťou, neunavuje ma fotenie, naopak prináša mi pokoj a radosť. Práve si dávam dokopy ateliér a chcela by som sa ešte viac zdokonaliť v portrétnej fotografii. Ale dokument a hlavne téma moje deti, sú pre mňa najvyššie priority. Rozhodla som sa nevzdať a vydržať ešte 14 rokov, pokiaľ Alan, najmladší z detí nedosiahne vek osemnásť rokov. Možno to bude jediný môj veľký projekt, ale bude mať pre mňa neuveriteľnú hodnotu. Aj ako dielo, aj ako dar pre moje deti. V jednej vete by som povedala, vďaka ním som našla svoju cestu , ktorá ma napĺňa a robí ma šťastnou a oni sú toho súčasťou. V ponímaní života väčšie šťastie ma nemohlo ani stretnúť.
Kata Sedlak (*1978) pochádza z Piešťan, pôvodne vyštudovala elektrotechniku a pracovala ako grafická dizajnérka. Fotografii sa začala venovať na materskej dovolenke a od roku 2013 fotí naplno. Na svojich snímkach zachytáva najmä scény z rodinného prostredia, ale motivuje ju aj príbeh, scéna, moment, ktorý zachytí emócie. Jej snímky boli publikované napríklad v magazíne LFI, Featureshoot, Dodho, Mono, National Geographic a ďalších.
Zhovárala sa: Adriana Drahovská, foto: Kata Sedlak, www.katasedlak.com