Kultúra
Výstavu „V pote tváre budeš dorábať chlieb“ vytónoval aj zlatom
Výstavu fotografií s názvom „V pote tváre budeš dorábať chlieb“ chystá piešťanský fotograf Jaroslav „Yaro“ M. Kupčo od stredy 23. septembra v Galérii Fontána. Súbor vystavených snímok má byť spomienkou na „staré dobré časy“ a celú kolekciu autor robil klasickým spôsobom – na film a tónovaná je aj 24-karátovým zlatom.
Ako Yaro Kupčo uvádza, biblický názov zvolil z dvoch dôvodov: ako spomienku na detstvo a zároveň prejav úcty tým posledným gazdom, ktorí skutočne v pote tváre dorábajú chlieb. „Pre ktorých bola pôda predmetom lásky a nie fabrikou na výrobu potravín. A som veľmi rád, že som takých ľudí mohol poznať a zblížiť sa s nimi,“ vysvetľuje fotograf.
„Ja som svoje detstvo trávil na lúkach pod Vysokými Tatrami, pod Kriváňom. Prvý júlový týždeň sme vždy s otcom sadli na vlak a vybrali sme sa „na sená“. S obrovskými hrabľami som odfotený už ako dvojročný. Ako malé dieťa som už za koscami roztriasal trávu, neskôr som sa učil obracať seno. A stavať ho do kôpok, ktoré sa potom nakladali na voz ťahaný volmi a zvážali do stodoly. Ako desaťročný som sa dokonca učil aj kosiť,“ pokračuje autor. „Pred očami mám môjho prastarého otca, ktorý kosil ešte ako osemdesiatročný. Vysoký, statný gazda. A keď si v tieni smrekov koval kosu, tak my, pravnúčatá, sme si posadali okolo neho a so zatajeným dychom počúvali jeho rozprávanie, spomienky na prvú svetovú vojnu alebo ako horel Važec. Vtedy mi to všetko pripadalo úplne normálne, ako bežný život. Všade desiatky krásnych drevených senníkov, zopár smrekov okolo, v ktorých tieni sme odpočívali. Stovky kôpok voňavého sena, cvrlikanie cvrčkov. Ľudia sa ešte zdravili „Pánboh pomáhaj“ a odpovedali „Pánboh uslyš“.
Potom si jedného dňa uvedomil, že vlastne skoro nič z toho už neexistuje: „Medze rozorané, senníky zbúrané, smreky vyrúbané. A začal som zúfalo hľadať a dokumentovať tie posledné „ostrovy pozitívnej deviácie“, ktoré komunisti nestihli zničiť. Nachádzal som ich v Terchovej, Zázrivej, Závadke, na severnom Spiši. V odľahlých údoliach alebo na kopcoch, kde sa traktor nedostane, kde človek ešte ostal zrastený s pôdou. Títo ľudia mali už okolo sedemdesiatky, takže ich prácu som zachytil v hodine dvanástej.“
Deti im síce pomáhali, ale keď už nevládali alebo umreli, tak deti už nehospodárili. Získal si dôveru týchto ľudí a oni boli vždy veľmi radi, že ho vidia. „Boli to skutočne pekné vzťahy s ujom Brežným a tetou Repáňovou z Terchovej, alebo ujom Smolkom zo Zázrivej, ktorý staval prekrásnych „panákov“ s Rozsutcom v pozadí. Snažili sa pekne postaviť kôpky sena alebo snopy obilia, že keď príde Jaro fotiť, aby to mal pekné,“ spomína na prácu na výstave, a zároveň upozorňuje: „Ešte pred asi piatimi rokmi bolo na Závadke asi tridsať obhospodarovaných políčok. Minulý rok posledné dve. Babka Vansáčová povedala, že už majú s mužom sedemdesiat štyri rokov a už nevládzu. Ostalo jediné pole. A ja som si uvedomil že je koniec. Preto táto výstava, ako spomienka na „staré dobré časy“.“
Kolekciu nafotil klasickým spôsobom, na film veľkého alebo stredného formátu, nasledovalo tónovanie do sépiového odtieňa a finálne tónovanie 24-karátovým zlatom.
Vernisáž sa bude konať trochu netradične až po otvorení výstavy – v piatok 25. septembra o 18,00 h. Ako hosť sa predstaví skvelý český pesničkár Ján Žamboch a výborná slovenská poetka Majka Kadlečíková.
„Výstava je venovaná Martine a priateľom, ktorí ma vrátili do života,“ uzatvára J. Kupčo.
-inf-, Zdroj: TS autora, foto: www.yarokupco.sk