Na Kubu s batohom 1/5

Reklama

 

 

 

 

Kuba „last minute“ s odletom o štyri dni? Rozhodne! Neváhala som ani minútu. Kubu treba zažiť teraz, takú aká je a akú ju mnohí nepoznajú. Castrovský totalitný režim stále vládne tvrdou rukou celému ostrovu. Čo sa však stane po smrti veľkého vodcu? Udrží jeho brat Raul tento armádny režim, ktorý zmieta krajinu už viac ako päťdesiat rokov, aj naďalej? Toto je teraz veľmi „horúca téma“, o ktorej si Kubánci šepkajú na verandách svojich koloniálnych domov i polorozpadnutých slumov. Po stiahnutí sa Fidela z verejného života kolovali chýry, že je už mŕtvy. Údajne už štyri roky nevystúpil na verejnosti a píše len prejavy na lôžku. Médiá informujú, že je vážne chorý. Mnohí Kubánci špekulujú, či sa jeho smrť nesnažia len zatajiť. Vraj sa k nemu toto podozrenie dostalo a preto nedávno, pár mesiacov po našom návrate, vystúpil vo veku osemdesiatštyri rokov so svojím prejavom v televízii.

[singlepic id=16161 w=320 h=240 float=right]Takže ideme, ja a Juraj balíme svoje expedičné batohy, i keď na Kubu sa chodí s luxusným kufríkom na kolieskach. Toto asi náš prípad nebude. Letíme z Frankfurtu do Varadera. Varadero je raj bohatých dovolenkárov, kde sú luxusné hotely naskladané jeden vedľa druhého. Podávajú tu najlepšie jedlo, predávajú najkvalitnejšie cigary a kubánsky rum tu tečie prúdom. Moji rodičia jazdia na Kubu pomerne často. Precestovali už veľkú časť ostrova. Najväčším prekvapením však bolo, keď nás na letisku čakal šofér s našimi menami. Vzduch bol vlhký a ťažký. Napriek tomu, že bolo po polnoci, bolo strašne teplo. Po asi polhodinovej jazde taxíkom, kedy sme skoro zrazili kravu, ktorá sa len tak vyskytla uprostred diaľnice, sme dorazili do päťhviezdičkového hotela vo Varadere. Tu sme sa stretli s rodičmi – vianočný darček. Bez svojich rodičov by som sa sem asi nikdy nedostala, takže im ďakujem, že mi ukázali aj alternatívu pohodlného a luxusného dovolenkovania. A tak nasledujúce štyri dni len kvasíme s plážolehmi a popíjame od rána cuba libre, piňacoladu, daiquiri… Po večeroch pofajčievame cigary a tancujeme v rytme salsy a merenge. Pláže sú tu nádherne čisté a piesok snehovo biely a teplota vody príjemná. Otužovať sa sem nechodí… Raj na zemi. Toto je Kuba, za ktorou jazdia tisícky turistov z celého sveta.

Reklama

 

[singlepic id=16159 w=320 h=240 float=left]Nie je to však Kuba skutočná. Pod lákavou lesklou šupkou kubánskeho manga sa skrýva horkastá chuť jadra. Nezdravého socialistického režimu. Deväťdesiatpäť percent dovolenkárov z týchto plážových rezortov nevytiahne päty a preto majú o Kube úplne skreslený obraz – luxus a pohoda. O tom, že na Kube je chudoba, čosi vedia, ale turistický rezort plážových hotelov im to nedovolí uvidieť na vlastné oči. . Aj to, že tu existuje prídelový systém na potraviny na základe prídelových knižiek. Napríklad podiel mäsa pre 4-5 člennú rodinu je polovica kuraťa na mesiac. Jedlo, ktoré dostanú, im vydrží ledva na štrnásť dní. Dostanú taktiež jednu zubnú pastu na dva mesiace. Priemerný mesačný plat je na Kube pätnásť dolárov, ale aj keby si chceli nejaké jedlo dokúpiť, často nie je kde. Regály v obchode zívajú prázdnotou a to, čo sa sem dostane z dovozu, je extrémne drahé. V Havane som kupovala konzervu tuniaka za štyri pesos convertibiles (4 eurá). Ako si teda môže Kubánec, ktorý zarába pätnásť dolárov mesačne, kúpiť tuniaka za štyri eurá? Na mlieko majú nárok len deti do osem rokov. Mnohé rodiny vlastnia domáce zvieratá – kozy, kravy, sliepky. Nemôžu ich však zabiť bez povolenia, pretože by im hrozilo väzenie až dvadsať rokov. V dôsledku mnohých zákazov a obmedzení sa na Kube vytvoril dokonalý a veľmi dobre organizovaný nelegálny trh, kde sa za peniaze alebo výmenou dá zohnať snáď všetko. Záleží na tom, v akých kruhoch máte známosti.

[singlepic id=16173 w=320 h=240 float=right]Fidel zaviedol na Kube dvojitú menu. Domácu menu „peso cubano“ používajú domáci a druhú turisti a cudzinci s označením „peso convertibile“. Rôzne služby a produkty si vyžadujú rôznu menu. Na Kube existujú aj dve odlišné autobusové linky – Astro pre Kubáncov a Víazul pre turistov. Každý musí cestovať svojou linkou. Turistov do kubánskych autobusov nepustia, avšak bohatí Kubánci Viazulom cestovať môžu.Napríklad Kubánec zaplatí za cestu autobusom z Havany do Pinar Del Rio (čo sú asi tri hodiny cesty) pätnásť svojich pesos (v hovorovej reči nazývaných moneda nacional – domáca mena) čo je asi šesťdesiat eurocentov, avšak turista pätnásť pesos convertibile, čo je asi pätnásť eur.

Reklama

 

[singlepic id=16179 w=320 h=240 float=left]Luxusná dovolenka vo Varadere sa končí, vyrážame do Havany spoznávať pravú tvár Kuby. Autobus nás vyhodí na akejsi stanici neďaleko centra mesta. Šliapeme preto do centra, kde nás čaká Kubánka Elzita. Elza je kamarátka môjho otca. Na Kube študovala slovenčinu a pred nežnou revolúciou prežila niekoľko rokov v Bratislave, kam prišla na výmenný študijný pobyt a neskôr tu aj pracovala. Tato vždy hovorí, že Elza je ďábel. Stretávame sa pred hotelom National. Elza svoj temperament vôbec neskrýva, vyobjíma ma a plynulou slovenčinou s trnavským prízvukom sa vypytuje „tak čo?“ „čo ideme robiť?“ „ste hladní?“ „poďme!“ Zbožňujem jej prízvuk. Berie nás k sebe domov na obed. Elza miluje Slovensko, v jej horúcom kubánskom byte sú rozvešané slovenske vlajky, šúpoľové bábiky a kuchynskú stenu zdobí modranská keramika. „Tak vidíš, šak si tu doma, aj tu u mňa je Slovensko“ – usmieva sa na mňa. Predstavuje nám svojho sedemnásťročného syna a staručkú mamu, ktorá tu s nimi žije. Pripravila nám skvelý obed. Po obede tradične namieša „cuba libre“ (biely rum s kolou). Keďže rum je tu extrémne lacný, popíjajú ho takmer v každej rodine, mladí i starí. Je to tradícia. Elza mi podáva pohár a fľašu schováva do skrinky – „mama lúbi rum“ – vysvetľuje. „Je chorá a má osemdesiatšesť rokov, ale rum jej chutí stále“- žmurkne na mňa. Pozeráme staré Elzine fotky so Slovenska. Niekoľkokrát bola v novinách. „Bola som veľká atrakcia na škole a všetci sa so mnou chceli fotiť“ – smeje sa Elza.

[singlepic id=16165 w=320 h=240 float=left]Nemôže nás u seba ubytovať, lebo by mohla mať problémy s vládou… Nemá povolenie. Mnoho Kubáncov si privyrába tým, že prenajímajú voľné izby turistom. Väčšinou máju na domoch vyvesenú tabuľku s nápisom ”casa particulare”. Za to však musia platiť štátu pomerne vysokú daň, tak ako farmári platia za všetko, čo vypestujú. Preto bývame v oficiálnom casa particulare u Elziných susedov o dve ulice ďalej. Zhodíme batohy a vyrážame s Elzitou objavovať mesto bohémov – Havanu.

Text: Michaela Haringová Foto: Simona Haringová a Michaela Haringová

[nggallery id=901]

Reklama