Víkendové čítanie: Viola Kleinová „Krásna a záhadná“

Reklama

 

 

Dnes sme pre vás v cykle víkendového čítania vybrali príbeh z knižky s názvom Tajuplné príbehy z nášho mesta (2. diel). Upozornila nás na ňu Anna Jánošková, pedagogička zo Základnej školy E.F.Scherera. Vznikla v roku 2008 a príbehy v nej vytvoril autorský kolektív žiakov tejto školy z Krúžku priateľov detskej knihy. Do čítania, priatelia…

Reklama

 

Krásna a záhadná

jeden krásny podvečer sme boli so sestrou na Kúpeľnom ostrove. Na oblohe svietil strieborný mesiac. Bol spln. Zrazu sa z jedného jazierka začala vynárať nádherná pani, ktorej sa vo svetle mesiaca ligotali, vyšité flitrami bielo – modré šaty. Tie šaty jej siahali až po zem. Bola v nich ako kráľovná. Ani sme nedýchali. Nevedeli sme, čo máme robiť. Báli sme sa a zároveň sme boli oslepené takou krásou. Ona ako keby si nás nevšímala. Tancovala, chodila po vode, riadila rybky, ako keby bola ich kráľovná. Zdalo sa, že ju nič nemôže vyrušiť. Ale vyrušilo! A hádajte čo? No predsa my! Keď nás zbadala, zastala a pozerala rovno na nás. Chvíľu sme takto stáli a pozerali na seba, ale potom na nás prehovorila jemným hlasom. Povedala: „Nič ste nevideli, keby sa vás niekto pýtal.“ Po týchto slovách sa znovu hlboko ponorila do svojej práce a nás si naďalej nevšímala. Nechápali sme, čo to má znamenať a ďalej sme na ňu neveriacky pozerali. Po pár minútach sme sa jej spýtali, kto je a čo tam robí. Pootočila hlavu, pozrela sa na nás, ale nič nám neodpovedala. Veselo si ďalej pokračovala vo svojej práci.

Reklama

 

 

REKLAMA

My sme sa jej to však spýtali znova a dočkali sme sa odpovede. Povedala: „Vidím, že sa tak ľahko nevzdáte. No dobre, tak vám ten môj príbeh rozpoviem. Pri mojom narodení mi mamička zomrela a tak som zostala s otcom sama. Raz som prišla s mojím otcom do Piešťan. On sa prišiel liečiť. Veľmi sa nám tu páčilo a tak sme sa sem na ďalší rok chceli presťahovať. Už sme mali všetko nachystané. Stačilo sem len prísť. Tá cesta sem bola plná očakávaní. Ale mali sme nehodu. Ja a aj otec sme pri nej zahynuli. Naša túžba bývať v Piešťanoch bola však silnejšia ako smrť, tak máme za úlohu starať sa o to, aby tu v kúpeľoch bol pokoj, aby rybky plávali kade majú a aby pramienky teplej liečivej vody tiekli tade, kade majú. Nie je nás vidieť, pretože sme neviditeľní. Len deti s veľkou láskou k Piešťanom a len vtedy, keď je spln nás môžu zazrieť. Ešte sa mi nestalo, že by ma niekto videl. Ale vy ste asi výnimočné. Pestujte si svoju lásku k Piešťanom a dávajte ju aj iným, pretože je to krásne mesto plné záhad, ktoré ľudia ešte nespoznali a niektoré z nich majú záhadou aj zostať.“ Po týchto slovách sa stratila a nám zostali, len spomienky. V jednom mala určite pravdu, a to v tom, že Piešťany sú záhadné a možno aj záhadnými zostanú. Bude to tak asi lepšie?!

Autor: Viola Kleinová

(Pozn. red. Príspevok neprešiel redakčnou úpravou)