Kay Zeisberg: Z príbehu Winterovcov by bol skvelý film

Reklama

 

 

 

 

 

Piešťany vníma s odstupom, aj preto by sme mu mali načúvať. Miluje krásu a históriu nášho mesta, ale fascinujú ho aj jeho jazvy. O rodine Winterovcov vie už takmer všetko. Vyzdvihuje ich mimoriadny prínos, ale neopomína ani ich ľudské vlastnosti. Svoju knižný debut s názvom Mramorový palác venoval Ľudovítovi Winterovi. Aktuálne pripravuje ďalší román o jeho mladšom bratovi Imrichovi. Na naše otázky odpovedal nemecký hudobný publicista a divadelný dramaturg Kay Zeisberg.

[singlepic id=35743 w=320 h=240 float=left]Máte vrelý vzťah k Piešťanom. Ako vznikol?

Reklama

 

Prvýkrát som sem prišiel v roku 2011, keď som si poranil plece a chcel som sa liečiť piešťanským bahnom. Piešťany som dovtedy poznal iba z rozprávania ľudí, ktorí sem ešte za čias rozdeleného Nemecka chodili na liečebné pobyty. V podstate som ani nevedel, kde to mesto leží, či na Slovensku alebo v Maďarsku, ale keď som sem prišiel, bol som od prvého momentu fascinovaný.

Ako vnímajú Slovensko Nemci?

Reklama

 

 

 

Žiaľ, Slovensko je na okraji záujmu. Dôvody sú rôzne. Jeden z nich pramení z čias existencie Československa. Moja dcéra mi dnes písala e-mail, v ktorom sa ma opýtala, či som ešte stále v tom Česku. Mojou snahou je, aby sa vašu krajinu podarilo dostať do povedomia Nemcov.

Keď sem človek príde, cíti sa byť vítaný. Mám dojem, že v mnohých krajinách existujú historicky dané predsudky voči Nemcom, ale tu sú oveľa menej citeľné. Na tom sa dá stavať.

Čím vás zaujalo práve naše mesto?

Fascinuje ma atmosféra, ktorú vytvárajú návštevníci z rôznych krajín. Taktiež veľmi zaujímavá architektúra, ale aj tá viditeľnosť stôp času. Mesto nie je „pozlátené“ ako iné kúpeľné mestá a umožňuje vidieť históriu aj s jej jazvami. A potom ma fascinoval príbeh rodiny Winterovcov, o ktorom som sa dozvedel až tu. Zaujalo ma, čo pre toto mesto dokázali spraviť, ale aj to že sa z rôznych politických dôvodov dostali do zabudnutia a až v posledných rokoch existujú snahy pripomínať si ich kultúrne, hospodárske a duchovné dedičstvo.

Vy ste sa vlastne stali odborníkom na Winterovcov…

Áno, v podstate je to pravda. Stal som sa ním aj vďaka rozhovorom, ktoré som mal s ich rodinnými príslušníkmi, predovšetkým s pani Stankovskou, ktorej som veľmi vďačný. Pomohlo mi aj čítanie kníh, medzi iným i dokumentácií pána Dr. Krupu, a návštevy múzeí. Vedeckú rovinu však postupne opúšťam, pretože sa touto témou zaoberám z hľadiska umeleckého. Primiešavam k tomu emócie, city, fantáziu a lásku.

Aké poučenie si môžu čitatelia zobrať z príbehu Winterovcov?

Často sa zabúda, že tento príbeh sa dotýka aj Maďarska, Rakúska a Česka. Určite by som to rád svojim rodákom pripomenul. Som tu hosťom a môžem si len priať, aby na Slovensku nevznikalo vymedzovanie sa a nevôľa voči maďarskej časti tohto príbehu. A rovnako si prajem, aby nezostal opomenutý ani židovský element.

Mojou prvou myšlienkou v súvislosti s príbehom Winterovcov bolo natočiť film. Nemecký spisovateľ Thomas Mann napríklad napísal rodinnú ságu Buddenbrookovci. A ja sa snažím postaviť istý pomník rodine Winterovcov. Snáď sa jedného dňa nájde niekto, kto ho sfilmuje.

Winterovci sú dnes tak trochu mýtizovaní. Odhalili ste aj nejaké ich ľudské chyby, o ktorých sa v Piešťanoch príliš nehovorí?

Žiaden človek nemá len pozitívne vlastnosti. Osoba Ľudovíta Wintera sa dá veľmi dobre mýtizovať, pretože urobil mnoho veľkých činov pre mesto, ale rovnako sa mu dá vyčítať napríklad to, že sa dokázal prispôsobiť rôznym režimom. Nechcem sa vracať k dobám fašizmu, ale spomeniem povojnové obdobie – zo strany Ľudovíta Wintera bola snaha prispôsobiť sa, ak bude treba, v práci pre mesto a kúpeľnú prevádzku aj komunistickému režimu. Bol by sa do toho pustil, keby mu to dovolili.

Imrich Winter bol človek s veľkým srdcom a veľkým umeleckým cítením, ale kto má veľké srdce, ten ho dokáže rád a často darovať. Myslím si, že je známe, že mal minimálne jedno nemanželské dieťa. Veľmi ľutoval, že v tých časoch nebolo možné toto dieťa dostať do oficiálneho rodostromu a zároveň sa snažil aspoň finančnými prostriedkami niečo pre dieťa robiť. Opatrne sa toho dotknem aj v mojej novej knihe.

Winterovci boli ľudia ako všetci ostatní, ale v oblasti prínosu pre Piešťany boli mimoriadni. Moja kniha nie je vedeckou prácou. Mám možnosť zvoliť si svetlo, ktoré na hrdinov nasmerujem. Nemusí byť ostré ako pri výsluchu. Pretože na nich hľadím s porozumením.

Podobne sa dnes mýtizuje aj medzivojnové obdobie, ktoré mnohí označujú za zlatý vek Piešťan. Súhlasíte s tým?

Myslím si, že naozaj zlatý vek bol ešte pred prvou svetovou vojnou, pretože vtedy nastal ten neuveriteľný rozmach – vidíme ho dodnes na hoteli Thermia Palace a liečebnom dome Irma. Medzivojnové obdobie bolo iné aj preto, že investície už neboli vykonávané iba z privátnych zdrojov, ale musel pomáhal aj štát. Lepší čas bol preto ešte pred I. svetovou vojnou a na to by sme mali teraz nadviazať. Vidím podobnosť medzi súčasnosťou a začiatkom 20. storočia.

Zažívame teda podľa vás podobný rozkvet ako na začiatku 20. storočia?

Myslím si, že je to možné. Demokracia, ktorú teraz máme, dáva tomu tie najlepšie predpoklady, ba možno i lepšie než vtedy, a zostáva len dúfať, že peniaze potečú na správne miesta. Čo sa týka hospodárskej slobody, sú podmienky veľmi dobré.

Ale zišiel by sa nám taký podnikateľ ako Ľudovít Winter…

Presne tak. Rád by som pripomenul, že v rámci samotnej rodiny tu boli rozdiely. Ľudovít sa rozhodol, že sa naučí po slovensky, ale Imrich sa stále cítil ako Maďar, hoci ovládal deväť jazykov. Preto si myslím, že potrebujeme ľudí, ktorí by dokázali integrovať a spájať.

Bude aj vaša nová kniha nejakým spôsobom prepojená so súčasnosťou?

Áno, pretože táto kniha po formálnej stránke nadväzuje na Mramorový palác. Rozdielom však bude, že v prvej knihe o prísnom a usporiadanom Ľudovítovi Winterovi sú úseky týkajúce sa histórie a súčasnosti pomerne jasne od seba oddelené. V prípade Imricha Wintera, ktorý bol rojkom, budú tieto dve sféry splývať prostredníctvom sna.

Druhá kniha dostane názov Pán Luna. Kedy by sme sa mohli dočkať jej vydania?

V mojej hlave je už v podstate hotová a dúfam, že sa mi ju najneskôr koncom roka podarí aj vydať. Každopádne sa bude na jar konať jej prezentácia aj v Piešťanoch v priestoroch Goethe Uni. Písanie tejto knihy je pre mňa náročnejšie, pretože by som sa nerád opakoval.

(mp)

REKLAMA

Reklama