Vianoce v minulosti alebo „Keď darom bol aj vinš“

Reklama

 

 

 

 

 

Vianoce patria k najvýznamnejším kresťanským sviatkom. Hovoríme o nich ako o čase pokoja, stíšenia, stretnutia s rodinou. Tieto sviatky sa v súčasnosti zvyknú spájať s hromadným upratovaním či nákupom prezentov. Ako ale vyzerali Vianoce v minulosti?

Reklama

 

Ranokresťanské písomnosti z druhého storočia naznačujú, že vtedy sa narodenie Ježiša ešte neoslavovalo. Ich autori dokonca označujú slávenie narodenín za pohanské. Na prelome druhého a tretieho storočia Klement z Alexandrie spomína, že bolo navrhnutých niekoľko možných dátumov Ježišovho narodenia, no ani v jednom prípade nešlo o 25. december. Vo štvrtom storočí sa zmieňujú dva dátumy – 25. december a 6. január. Vyslovene 25. december sa v tomto kontexte spomína prvýkrát v Chronografii z roku 354.

Počas zimy bývala pôda zasypaná snehom, na poli sa teda pracovať nedalo. Pre roľníkov bolo obdobie Vianoc časom oddychu (ak sa to dá tak nazvať), mali viac času na rodinu aj zábavu. Podobne ako dnes aj pred stáročiami bol advent časom veľkého upratovania. Ešte na Barboru (4. december, pozn. red.) sa zvykla odtrhnúť halúzka z čerešne, ktorá do Vianoc v príbytku rozkvitla. „Počas Štedrého dňa udržiavala rodina až do večera pôst, ktorý sa končil až v momente, keď sa na oblohe objavila prvá hviezda; dnes sa zväčša pôst obmedzuje len na vynechanie mäsových výrobkov. Počas dňa nesmela do domu vstúpiť cudzia žena, znamenalo by to nešťastie. Taktiež sa za nešťastie považovali črepy a nesmelo sa v tento deň prať ani vešať bielizeň. Gazdiná, ktorá vlastnila sliepky, nesmela obsluhovať pri štedrovečernom stole, aby jej kvočky nevstávali z vajec,“ prezrádza Beata Bučková z Folklórneho súboru Žito.

Reklama

 

 

 

Pred štedrovečernou večerou sa rodina pomodlila. Gazdiná spravila medom všetkým jej členom krížik na čelo. Pred samotným pokrmom sa zvykli jesť oblátky s cesnakom alebo spomínaným medom. Deti aj rodičia mali oblečený sviatočný kroj, v ktorom šli neskôr na omšu.

Na štedrovečernom stole nesmeli chýbať plodiny, ktoré sa na hospodárstve dopestovali. „Išlo o varené či pečené cestoviny, varený hrach alebo šošovicu, kapustnicu s hubami, no častá bola aj polievka z repy a koreňovej zeleniny. Nesmieme zabudnúť na kašu z prosa. Ryby jedávalo iba bohaté mestské obyvateľstvo,“ približuje večeru folkloristka. Dodala, že od stola sa nepatrilo odísť nenajedený – každý člen rodiny sa musel najesť do sýtosti. Občas sa aj dnes hovorí: „Najedol som sa ako sedliak (gazda) na Vianoce“, teraz už viete prečo.

Pečivo malo väčší význam, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Okrem chleba, posúchov, či opekancov sa na Vianoce piekli aj koláče z kysnutého cesta. „Gazdiná musela obradové pečivo napiecť ešte pred východom slnka. Ruky od cesta si chodila vytierať o ovocné stromy, aby na ďalší rok dobre rodili. Rovnako bývalo zvykom piecť z múky a vody figúrky hospodárskych zvierat. Hospodár ich zavesil na príbytky zvierat, aby sa im dobre darilo,“ hovorí Bučková.

Po večeri bývalo zvykom rozkrojiť jablko. Podľa tvaru jadrovníka sa predpovedal prítomným osud – tvar hviezdy znamenal šťastie a majetok, tvar kríža chorobu alebo smrť a jadrovník s červíkom mal predpovedať nešťastie a zármutok. Jablko sa napokon rozdelilo na toľko kúskov, koľko osôb sedelo pri stole. Každý si svoj kúsok zjedol.

„Pri stole sa pravidelne nechávalo jedno miesto voľné – bolo prestreté pre náhodného okoloidúceho, hosťa či osamoteného človeka. Takto sa tiež uctieval blízky človek, ktorý už nebol medzi živými. Z vianočného stola sa zvykli nakŕmiť aj hospodárske a domáce zvieratá, aby boli budúci rok zdravé,“ opisuje Beata Bučková. Pod obrus sa niekedy ukladali peniaze, šupiny či cesnak. Symbolizovali jediné – aby mala rodina v budúcom roku dostatok peňazí.

Vianočný stromček sa väčšinou vešal pod strop, pretože domy boli malé a inde by sa jednoducho nezmestil. Výzdobu tvorili jabĺčka, orechy, ozdoby zo slamy či vlny, medovníčky a niekedy aj stužky. Vianočný stromček pochádza z Nemecka. Na slovenskom vidieku sa objavil až začiatkom 20. storočia. Ihličnatá zeleň symbolizujúca ochranu však už predtým bola súčasťou vianočných obradov. Asi pred sto rokmi si ľudia začali dávať pod stromčeky darčeky. Tie nemuseli byť vyslovene materiálne, za dar sa považoval napríklad aj vinš. Tradícia vianočných betlehemov je oveľa staršia – prvý sa na Slovensku objavil v 14. alebo 15. storočí.

Po večeri ožili vyľudnené uličky dedín i miest. Pod oknami spievala mládež koledy a každého, kto prišiel spievať, domáci obdarovali. V katolíckych rodinách sa Štedrý deň podobne ako dnes končil polnočnou omšou.

-vv, foto: www.pixabay.com, vv-

Reklama