Ak vás hopsanie podľa hudby nebaví, môžete skúsiť Bujinkan a naučíte sa brániť

Reklama

 

 

 

 

 

Slovensko ovládol nový fitness fenomén už nielen pre ženy, ale i pre parketových levov,  ktorí sa učia ladne zvíjať svoje boky v tempe latinských rytmov. Desivé. Piatkového televízneho vysielania sa zmocnil záchranca sveta Steven Segal a umenie kung-fu či bojové scény Jackieho Chana sú pravidelne dych vyrážajúce. Predstaviť si preto trénera bojových umení bolo pre mňa veľmi ťažké. Šikmé oči po japonských predkoch, nenávistný výraz v tvári, rýchlejší ako šíp a bez pocitu neistoty.

[singlepic id=9307 w=320 h=240 float=left]Marek Orviský na prvý pohľad však vôbec nevzbudzuje dojem učiteľa bojového umenia. Je neustále usmiaty a postavou pripomína skôr toho, ktorého v škole bili. Majstrovsky vyzerajú až jeho pohyby. Rodený Piešťanec je jedným z troch oficiálnych predstaviteľov Bujinkan Budo Taijutsu na Slovensku. „Kolegovia učia v Bratislave a Galante, ja v Piešťanoch, Topoľčanoch, do štyroch až piatich týždňov mám v pláne otvoriť školu v Novom Meste nad Váhom a neskôr tiež v Liptovskom Mikuláši,“ hovorí M. Orviský, ktorý sa učil u najlepších majstrov. „Môj učiteľ žije v Prahe. Je osobným žiakom veľmajstra, šéfa celej japonskej školy.“

Reklama

 

[singlepic id=9308 w=320 h=240 float=right]Pomalé pohyby vyzerajú v jeho prevedení ladne a vkusne. „V Bujinkane sa vyučuje 9 tradičných škôl japonského bojového umenia. Šesť škôl zastupuje samurajské bojové umenie Bujutsu a 3 školy Ninjutsu. Každá škola má osobitný štýl boja, svoje zbrane a špecifiká. Vyučujú sa všetky aspekty boja: údery, kopy, páky, zbrane… Samotný tréning je zmesou strečingu, posilňovania, dýchacej prípravy, základných a pokročilých techník… Rozdiel medzi Bujinkanom a modernými bojovými umeniami: Judom, Kendom, Aikidom, Karate spočíva v tom, že tradičné školy Bujinkanu neboli nikdy zamerané športovo. Išlo o prežitie. Bojovníci v minulosti využívali na cvičenie reálne situácie aj priestor,“ objasňuje Marek Orviský.. Zrejme i preto tréning prebieha v telocvični priamo na drevenej dlážke, aby žiakov v skutočných situáciách bolesť neprekvapila. „Hopsanie a nadskakovanie podľa hudby ma nebaví. Bujinkan mi dodáva sebavedomie,“ hovorí Margaréta (19). Ak sa rozhodnete Bujinkan vyskúšať, na začiatok potrebujete len voľné oblečenie a chuť. Keď sa už ale odhodláte trénovať oficiálne, musíte podpísať svoj súhlas s [singlepic id=9309 w=320 h=240 float=right]pravidlami, ako napr. prehlásenie o svojom zdravotnom stave, a že podpisom súčasne na seba preberáte celkovú zodpovednosť. Bujinkan sa na Slovensku cvičí tak isto ako v Japonsku alebo kdekoľvek inde na svete. Pravidlá sú stanovené šéfom školy v Japonsku a platia všade rovnako. Počiatočný výcvik sa začína s Taijutsu, čo je všeobecný názov pre pohyb tela pri bojovom umení. Veková hranica je od pätnásť rokov vyššie. „V Piešťanoch som mal otvorenú aj detskú triedu, no pre nízky záujem zanikla. Keby sa však deti nazbierali, zvažoval by som znovuotvorenie.“ Jedna zo študentiek, Zuzana (20), hovorí o svojom trénerovi: „Marek nám vysvetľuje všetky dôležité detaily a venuje sa nám aj individuálne. Nové triky sa učíme na každom tréningu. Najskôr nám ich predvedie, vysvetlí, potom si ich precvičujeme a on na nás pri tom dohliada.“

[singlepic id=9312 w=320 h=240 float=left]Tradičným odevom je kimono. Pásy sú rozdelené podľa stupňov, začína sa žiackymi stupňami Kyu, tam sa používa zelený pás u chlapcov a zelený alebo tiež červený u dievčat, kým sa dopracujú až k prvému Danu. Od prvého Danu vyššie je už čierny. Jednotlivým stupňom zodpovedá aj emblém s hviezdami. Všetko záleží od prístupu študenta, talentu, pohyblivosti a intenzity tréningu. Prvý Dan je dosiahnuteľný už po piatich rokoch poctivého štúdia. Marek má piaty Dan. „Je to prvý učiteľský stupeň, potom sa pokračuje až po desiaty, ktorý je majstrovský. Ten je však ešte rozdelený na päť úrovní,“ vysvetľuje.

Reklama

 

 

Zaujímavosťou pre zvedavé oko návštevníka na tréningu sú topánky, v ktorých sa cvičí. „Volajú sa Tabi. Sú určené na nosenie vo vnútri, nemajú gumovú podrážku, sú bavlnené alebo látkové a Japonci ich bežne používajú ako papuče alebo ponožky do sandál,“ vysvetľuje. Tradičná japonská obuv má oddelený palec od zvyšku prstov. [singlepic id=9313 w=320 h=240 float=right] Z historického pohľadu boli využívané napr. ninjami pri lezení po lane. Prioritnou tréningovou zbraňou je samurajský meč alebo meč používaný ninjami Biken, ďalej sú to palice rozličných veľkostí: najdlhšia sa volá Bo (180 cm), polovičná je Hanbo, boj s palicou sa nazýva Bo-jutsu. Ďalej taktiež pôvodné zbrane používané v ninjutsu, ale aj samurajmi: vrhacie čepele Shuriken, dlhé zbrane ako Yari alebo Naginata, ďalej Kusarigama, Kyoketsu Shoge, Shuko a Sokko, skryté zbrane Shikomi-zue, meče rôznych veľkostí a tvarov: katana, wakizashi, nodachi, Tachi… Zbraní je naozaj veľa. Svojim študentom, ktorí zbrane nemajú ich na tréningoch požičiavam,“ dodáva Marek. Bojové umenia sú opradené mnohými legendami, tajomstvami, mystikou, ale neraz i klamstvami, predovšetkým, z americký filmov. Dúfam, že sme vám pootvorili dvierka k jednému z početných tradičných japonských bojových umení.

Text a foto: Tatiana Michalková

[nggallery id=436]

Reklama