Mlynárska história – 3. Ako a prečo vlastne postavili Ružový mlyn?

Reklama

 

 

 

 

Píše sa rok 1917. Vojna trvá oveľa dlhšie, ako sa očakávalo. Civilnú klientelu kúpeľov už dávno vystriedali ranení vojaci a rehabilitujúci dôstojníci. Tých okolo 2000 žalúdkov bolo treba každý deň nakŕmiť. Nie je to jednoduché, lebo zásobovanie viazne, ale dá sa na tom zarobiť! Medzi pacientami je aj bulharský cár Ferdinand I. Coburg so suitou a so svojim generálnym štábom.

[singlepic id=1291 w=320 h=240 float=left]Dobre sa mu v Piešťanoch vodí, už je v Thermii tretí mesiac. Aj preto sa uskutočnilo stretnutie najvyšších veliteľov „Centrálnych mocností“ (Wilhelm II., Karol I., Ferdinand I.) v Piešťanoch. Tu sa dozvedeli o vstupe USA do vojny proti nim, a odtiaľto aj vyhlásili totálnu ponorkovú vojnu. Vojna pritvrdila a všetko čo bolo treba pre vojsko bolo prioritné. Bolo treba konať. Ľudovít Winter spomína: „Stúpajúci počet chorých v nemocnici Červeného kríža vyvolal vo mne pocit zadosťučinenia. Bol to úspech mojej myšlienky. Ale aj starosti a zodpovednosti vzrástli. Vtedy platil zákon, podľa ktorého sa zanedbanie povinností pri opatrovaní chorých vojakov trestá väzením, prípadne aj trestom smrti. Moje starosti zväčšovala skutočnosť, že mesačné prídely múky, masti, mäsa, krmiva prichádzali oneskorene a tisíce chorých vojakov som nemohol dostatočne opatriť.“ Nielen obavy, ale aj podnikateľský cit mu vraveli, že treba nie?o robi? a rýchlo. Radil sa so svojim prokuristom Edmundom Tolnaiom, ako ?alej. Výsledkom bolo rozhodnutie: „Postavíme mlyn, výkrmňu ošípaných, prenajmeme hospodárstvo a sami si budeme dorábať potrebné obilie, budeme mať mäso, mlieko, slovom všetko potrebné pre zásobovanie chorých. Využijeme možnosti tunajšej prvotriednej ornej pôdy“.

Reklama

 

[singlepic id=1292 w=320 h=240 float=right]Plány sa do roka stali skutočnosťou začiatkom roku 1918 (iné zdroje hovoria že už v roku 1917) mlyn už mlel. Bol to uzavretý výrobno – technologický celok. Obilie, múky, krmivá, chov prasiat  a dojných kráv a ich spracovanie, potom aj záhradníctvo. Mlyn projektovali Ing. Hassányi a A. Bachrach z Budapešti a technologické zariadenia dodávala ríšsko-nemecká firma Amme-Giesecke z Braunschweigu. Na výstavbe mlyna pracovali najmä vojenskí zajatci. Výrobná kapacita mlyna bola 31 t/24 hodín, teda za hodinu sa spracovalo viac ako 1 tony obilia. Úver vo výške 1 milióna korún na výstavbu mlyna poskytla Rotschildová Všeobecná úverová banka z Budapešti. Ľdovít Winter to komentuje: „Náš peňažný obrat ako následok práce opatrovania 2000 chorých vojakov banke imponoval.“ Hlavný vchod do areálu bol z terajšej Vrbovskej cesty a bol napojený na železničnú vlečku. V mieste terajšieho vchodu do areálu boli rozsiahle výkrmne prasiat a ich rozrábka. Na druhej strane oproti mlynu dodnes stojí obytný dom pre rozhodujúcich zamestnancov (teraz aj Raving a ambulancie lekárov) mlyna [singlepic id=1293 w=320 h=240 float=left]a v priestore kde stojí Chirana a ďalej na juh boli polia, ktoré boli ku mlynu zakúpené. V prednej časti bolo veľké záhradníctvo pre potreby kúpeľov a zamestnancov, ktorého zostatky sa zachovali až do 80-tych rokov 20. storočia. Mlyn bol poháňaný najskôr parným strojom a postupne bol elektrifikovaný. Stavebný ruch v areáli Ružového mlyna trval s malými prestávkami až do konca 20. storočia. V roku 1920 domlel posledný lodný mlyna na Váhu v Piešťanoch.

Winterovci pomenovali mlyn menom dcéry Rószi (1899-1927), najstaršieho zo synov Alexandra Wintera, Františka (Ferencza, 1868-1900). Bol to teda po slovensky Ruženin mlyn. Po prevrate v roku 1918 zvážili majitelia, že vhodnejší názov bude Ružový mlyn a ruže nad mlynskými valcami sa stali aj logom mlyna až do znárodnenia.

Reklama

 

Pokračovanie nabudúce.

Autor: Alexander Urminský

Reklama