Niečo ako láska?

Reklama

 

 

 

 

 

Keď som sa dočítala na portáli PN-ky, aké slová roka 2011 vybrali ľudia pre Piešťany (úpadok a bodrel) , začala som uvažovať nad vzťahom väčšiny obyvateľov k svojmu mestu. Napadol mi pritom názov jedného amerického filmu: Niečo ako láska.

[singlepic id=24191 w=320 h=240 float=left]Tento vzťah sa však nepodobá romantickej túžbe čerstvých zaľúbencov. Skôr akejsi vzájomnej dobrovoľnej pripútanosti, ktorú cítia dlhoroční manželia, čo spolu mnohé preskákali a už im nezostalo veľa ilúzií. Možno sa kedysi mali naozaj radi, ale časom si zovšedneli, a možno ich spojil iba pocit zodpovednosti či obava z budúcnosti… A dnes už sú príliš pohodlní na to, aby svoj stav zmenili.

Reklama

 

Občas síce uvažujú nad tým, či má ich spolužitie vôbec zmysel, snívajú o tom, ako by dopadli, ak by sa narodili inde alebo o tom, či by predsa len nemali odísť kamsi, kde by si ich možno viac vážili, rešpektovali alebo milovali.

Ani jeden z nich ale tieto úvahy reálne neuskutoční, a tak sú mrzutí a ufrfľaní. Len vo výnimočných chvíľach pokoja – či ak k nim práve zavíta niekto blízky, snažia sa vydolovať zo svojho vzťahu to dobré, čo im priniesol. Hrdo oprašujú obrázky, dokazujúce krásu časov minulých a trochu nemotorne sa pokúšajú prejaviť si vzájomnú spolupatričnosť. No iba tak, aby ich nezahanbila v očiach návštevníka. Zdalo by sa im totiž nemiestne hovoriť nahlas o niečom ako je láska.

Reklama

 

 

 

Keď návšteva odíde, vrátia sa do svojej namosúrenej kukly, opäť si lezú na nervy alebo sa bez slov tolerujú a ich pocity kolíšu aj podľa toho, či ich práve trápia boľavé kĺby alebo sa tešia z pekného slnečného dňa.

[singlepic id=24190 w=320 h=240 float=right]Keby sa však na chvíľu obzreli späť, do tej chvíle, kedy sa rozhodovali o svojom vzťahu, zistili by, že ich rozhodnutie bolo slobodné. Že sa dobrovoľne zaviazali vytrvať v dobrom i v zlom a keby boli trochu menej naštvaní, spoznali by, že čosi ako láska, aj keď trochu zaprášená ich vlastne sprevádza po celý život. A možno by zistili, že keby trochu viac na svojom vzťahu popracovali, zaujímali sa jeden o druhého, priniesol by im viac radosti.

Hoci môj život v tomto meste nebol ani zďaleka nedeľná prechádzka letným mestským parkom, napriek tomu sa nehanbím povedať – I love Piešťany! Netvrdím, že náš vzťah je ideálny, ale je to môj domov a vždy bude, aj keby ma vietor na staré kolená zavial kamkoľvek. Dokonca sa občas, podľa svojich možností, pokúšam na našom vzájomnom vzťahu popracovať a zaujímať sa o to, čo sa v meste deje. Faktom je, že odozva z druhej strany prichádza len málokedy (napríklad keď treba zaplatiť dane ).

No a čo? Aspoň nemám pocit, že žijem v upadajúcom bordeli! Čo robíte vy, aby ste to zmenili?

Autor: Adriana Drahovská

Reklama